Adam I.

leilika + alacrita: 18. Všetky podozrenia sa potvrdili. Niekoľko dní nerobila nič iné, len na to myslela... myslela na to, ako ich videla spolu pri tom aute a plakala. S nikým sa nerozprávala, nechcela nikoho vidieť. Dokonca aj matke odpovedala len stroho. Všetky práce doma a okolo malého robila automaticky. Adama nechcela ani vidieť. A on to cítil. Stiahol sa a po počiatočných snahách o "vysvetlenie" niečoho, čo bolo na prvý pohľad jasné to vzdal. Cez týždeň sa zamestnal prácou, s Evou sa odvtedy nestretol a ignoroval všetky jej pokusy o komunikáciu. Celé víkendy  trávil doma a hral sa na vzorného otca. Hanka si všimla jeho náhlu zmenu, ale nevenovala tomu pozornosť. Nevedela, čo bude ďalej.. vlastne to ani nechcela vedieť, možno zo strachu .. a aj Adam bol ticho. Deň za dňom plynul a ona si znova a znova, stále dokola kládla tie isté otázky. Kde urobila chybu? Prečo hľadal inde to, čo mal doma? Ako dlho ju už klame? A ktovie, koľko ich už bolo predtým? V čom všetko ju ešte klame? Potvrdilo sa to, čomu sama nechcela veriť a sama si nahovárala opak. 

Po tom nešťastnom dni očakávala od Adama nejaké gesto. Nejaké rozhodnutie.

Očakávala, že sa ju bude snažiť presvedčiť, že ona je pre neho na prvom mieste, že dá najavo že jeho miesto je pri nej a synovi. Ale Adam sa tváril dotknuto   a odmerane. Vie, že urobil chybu, áno, mal byť opatrnejší, ale nemôže mu odpustiť jedno zakolísanie? 

Vošiel do kúpeľne akurát keď sa naťahovala po osušku. Podal jej ju a slabo sa usmial. Len usmial, ani sa na ňu poriadne nepozrel. Teda presnejšie, ani si ju neprezrel . Vyšla zo sprchy a naschvál sa do neho nezabalila, utrela si len tvár a išla k zrkadlu. V ňom sledovala Adama. Hľadal čosi na poličke, keď to našiel , len sa zvrtol a ako prechádzal okolo nej, zdvihol obočie a mierne pokrútil hlavou    na znak nevôle, že zamočila dlážku . Dával si pozor aby nestúpil do mokrých šľapají.   Zatvoril za sebou dvere a ani sa ňu nepozrel. Zostalo po ňom len ticho.

Po večeri vybral Tomáška z detskej stoličky a posadil sa s ním do kresla a začal listovať časopis. 

„Adam, posledný augustový víkend nebudem doma, idem  na Vlčí zrub k Vladovi, robí stretávku.“ Oznámila mu kľudným, ale rozhodným hlasom, tak aby bolo jasné, že je sto percentne rozhodnutá.

„Posledný augustový víkend máme firemný golfový turnaj.“    Poznamenal    nevýrazne, akoby ani nevnímal, že ona má tiež nejaký program a venoval sa ďalej čítaniu novín. Nebol zvyknutý na to, že by mal on meniť svoje plány. Hana sa vždy prispôsobila jeho povinnostiam.

„Tak tento rok budeš na turnaji chýbať.“ Nedala sa vykývať a len zdôraznila, ako vážne to myslí.

„Ako chýbať?“ zdvihol prekvapene zrak od rozčítaného článku a snažil sa zistiť, či si nerobí srandu „ja to nemôžem preložiť, všetko je už dohodnuté“

„Ani ja.“- stála si za svojím.

„Hanka, toto má byť tvoja pomsta? Chceš si silou-mocou niečo dokázať?“ - bol v pomykove, nepoznával ju, chcel mať situáciu pod kontrolou, ale nebol si istý čo by to na ňu zabralo. „ Ja nemôžem na tom turnaji chýbať, máme pozvaných aj firemných partnerov, naplánovalo sa to už na jar“ - doteraz vždy zabralo keď zdôraznil svoje pracovné povinnosti.

„Tak...“ mala čo robiť aby nepoľavila, ale vedela, že ak len trošku zapochybuje, prehrala“...teraz budeš chýbať. Ak sa nevieš inak vyhovoriť, daj sa vypísať na PN-ku.“ Rýchlo sa mu otočila chrbtom, aby nemohol    vyčítať z jej tváre, že zneistela a išla ukladať riad do myčky.

Adam zostal ako obarený, začala sa v ňom zbierať zlosť, ale vedel, že Hana má teraz navrch. Musí počkať. Bude ticho, nech nič nepokazí a možno ju to do zajtra prejde.

Neprešlo. Dva dni sa doma nič mimoriadne neudialo. Nespomenula  sa Eva ani Vlčí zrub. Mal opraté, navarené, Tomáško sa usmieval a Hana vyzerala byť kľudná.

Vadilo mu, že nie je ako pred tým. Znervózňovala ho tá jej tvrdosť, ktorú u nej doteraz nepoznal. Je nepríjemná a odmeraná. Evu nemiluje, miluje Hanku, nechce ju predsa opustiť, ale keď sa neprestane takto chovať, to napätie a nervozitu nevydrží. Sama ho od seba odoženie.

alacrita: 19. Vlado pochádzal spod Tatier. Miloval hory, lesy, skaly, modrú oblohu. Otec bol v horskej službe, takže sa od malička motal medzi správnymi chlapmi. Už na strednej škole sa zapájal do rôznych hnutí zelených a iných aktivistov, ktorých cieľom bolo chrániť túto planétu. Ale keď skončil FTVŠ napriek svojej veľkej láske k prírode zostal v meste. Vo veľkom, rovnom, rušnom meste, plnom kockatých domov, kde strom našiel leda v nejakom parku a aj ten očúraval nejaký nesvojprávny pes na vôdzke, ktorého neustále napomínal jeho pán. Osud to asi chcel tak, že vyštudoval učiteľstvo a k telesnej výchove si zobral do kombinácie biológiu. Nemienil stvrdnúť za katedrou, paralelne skončil aj manažment a mal v pláne že raz bude mať vlastnú školu, alebo robiť kurzy horolezectva, alebo... ešte nevedel presne, ale raz chcel byť sám sebe pánom a naučiť milovať zem, kyslík a nebo nad hlavou aj ostatných ľudí Po prázdninách nastúpil na strednú školu ako učiteľ TV. Nikdy o seba moc nedbal, mal okolo 178 cm, strapaté plavé vlasy, vždy chodil s niekoľkodňovým strniskom. Neholil sa. Oblek bol jeho nepriateľ a z kravaty mal vyrážky. Ale jeho vyšportované telo nezakrylo ani voľné tričko a tepláky, ktoré sa stali jeho pracovným oblečením. Šport, vietor, slnko, sloboda... to všetko sa podpísalo nielen na jeho zovňajšku, ale aj na povahe. Netreba snáď písať o tom, aký rozruch narobil jeho príchod do prefeminizovaného kolektívu a aké nadšenie to spôsobilo medzi študentkami. Osud mu zamiešal karty aj po druhýkrát. Dostal na plný úväzok len telocvik a prifarili mu aj triednictvo a to hneď maturitnú triedu 4B. Zobral to ako výzvu, aspoň si hneď všetko vyskúša a potom sa uvidí, kam ho srdce zaveje. Do 4B chodila vtedy Hana. A s takým niečím ošľahaný horal nepočítal. To dievča bolo niečím výnimočné. Bolo pre neho ako porcelánová figúrka jeleňa, ktorú mala mama v obývačke vo vitríne a on sa s ňou nesmel hrať, len sem-tam, keď bol dobrý, tak mu ju dala chytiť do rúk, aj to pod jej prísnym dohľadom. Vlado nebol žiadne neviniatko, jeho posteľou už prešlo niekoľko žien, ale žiadna z nich nevydržala veľmi dlho. Nevedel ako bojovať o ženu, väčšinou sa mu každá ponúkla. Hana bola nečitateľná. Nedávala žiadne signály. Hana bola jeho žiačka. Ona mala byť pre neho tabu.

leilika + alacrita: 20. Dávid bol hudobník, ťahalo mu na štyridsať. Mal skoro 190 cm, bol mohutný, brucho mu ešte neprevísalo cez opasok, ale v obtiahnutom tričku už dávalo o sebe vedieť. Preto s obľubou nosieval voľnú košeľu, ktorú nezasunul do nohavíc. Dlhé kučeravé vlasy mu stále padali do tváre, občas si ich stiahol gumičkou, ale inak perfektne dopĺňali jeho bohémsky image. Potrpel si na svojej precízne ostrihanej a vytvarovanej briadke. Vlado spoznal Dávida v bare. V Le Kirr bol už štamgastom. Bolo to neďaleko jeho bytu. Chodieval si tam posedieť pri dobrej hudbe a pri poháriku whisky poukladať myšlienky. Barmanka Lea bola anjel, ktorý padol na zem, aby nám... alebo diablica, ktorá nás mala stiahnuť do pekla? To je jedno, ale whisky od nej chutila oveľa lepšie ako tá, čo si nalejeme sami doma. V ten piatok už skoro dopíjal svoj pohárik, keď na bar priam dopadol pripitý Dávid. Položil na pult svoju ruku zovretú v päsť a rozkázal si naliať. „..aaa...nalej, krásavica, aj tu môjmu kamarátovi...“objal pritom Vlada okolo pliec „Čo piješ, kámo?“ „Už som dopil“ odvrkol Vlado, hodil do seba čo mu ostalo a chcel odísť. Nemal chuť baviť sa s nejakým idiotom. „ Čo by si dopiil, ešte si nedopil, dááš si so mnou...“nechcel ho pustiť, ešte stále ho silno držal za rameno „..ty si mi veľmi sympatický, tebe to musím povedať, lebo na tebe mi záleží.“ Pustil Vlada a ako najlepšie vedel trafil svoj zadok na barovú stoličku, pričom rozhadzoval rukami a len zázrakom sa neprevalil na druhú stranu. „Dávaj si pozor! Ty vyzeráš byť dobrý chlapec. Vieš, kámo, ženy sú svine. Krútia zadkom, sladko sa usmievajú... že krásavica?“ Lea medzitým položila pred každého nový pohár „..a ty si ani nevšimneš, ako ťa namotajú... a potom si s tebou robia čo chcú...“ Vlado sa nikdy veľmi nevyznal v ženách, ale tento pocit poznal. Akurát sa ešte nikdy tak nenamotal ako Dávid. Zostal. Vypili prvý, aj druhý pohárik... Dávid rozprával o hudbe, ktorú miluje, o žene ktorú miluje... Vlado ho počúval a akoby počul seba. V ten večer sa z nich stali kamaráti. Kamaráti, ktorých spájal rovnaký osud nešťastnej lásky. Vladovi imponovala Dávidova úprimnosť a Dávidovi rozvaha, ktorú mal Vlado. Vlastne sa v istom zmysle dopĺňali. Obaja pracovali v tomto veľkom meste, ale nenarodili sa tu. Na svoje korene však nezabudli. Vlado hľadal útechu v horách a kopcoch a Dávid preniesol svoje pocity do hudby..... Z jedného večera sa tak stalo mnoho ďalších. Aj v ten piatok sa stretli, aby resetovali hlavy. Dávid mal po dlhšom období zase problém s Evou. Vlado nechápal tento jeho masochizmus. Teraz mu skrsla v hlave úžasná myšlienka. „ Vieš čo? Posledný augustový víkend ťa zoberiem k sebe na chatu. Tam sa nadýchaš kyslíka a ukážem ti baby čo sú krv a mlieko, nie ako tá tvoja bábika, čo vie akurát počítať peniaze a prehadzovať nohu cez nohu.“ Najradšej by to povedal inak, ale v poslednej chvíli si zahryzol do jazyka. „Čo si nekompletný? Ma chceš zase vytrepať na nejaký kopec? Nejdem! Chceš aby som dušu vypustil?“ „Nie, ideme žrať, chlastať a spomínať. Zvolávam svoje najmilšie deti. Zacnelo sa mi po nich.„ „A čo tam akože ja budem robiť? Medzi pioniermi?“ „Uvidíš. Zober gitaru a neodvrávaj! „ Ešte chvíľu sa preli, ale Vlado nepopustil a Dávidovi to aspoň rozptýlilo myšlienky a nakoniec súhlasil.

alacrita: 21. Boli dohodnutí, že Dávida vyzdvihne na obed. Trochu sa hnevala na Vlada, že ju poveril takouto úlohou. Chcela cestovať sama, pustiť si svoje CD, nerušene porozmýšľať o sebe, o Adamovi. Ale čo už, nemohla mu to odmietnuť.   Keď prichádzala na parkovisko, Dávid tam už bol.   Mal oblečené sivé plátenné nohavice a bielu ľanovú košeľu. Stál tam tak mierne rozkročený s podsadeným zadkom, jednu ruku vo vrecku, v druhej cigaretu a znudene vyfukoval dym dohora. Vedľa seba mal postavený kufor a oň opretú gitaru. Hanu ten obraz pobavil. Po dlhšom čase jej bolo opäť do smiechu. Zastavila auto, vypla motor, vystúpila a zamierila k neznámemu podivínovi.

„ Ahoj. Ja som Hana.“

Vyzeral, akoby ho vyrušila, zahodil rýchlo cigaretu na zem, zahasil ju špičkou topánky a zároveň vytiahol druhú ruku z vrecka. Všimla si aké má pekné ruky. Prekvapilo ju, že počkal kým mu ona prvá podá ruku.

„Ahoj. Ja som Dávid. Veľmi rád ťa spoznávam. Vlado fakt nepreháňal. Bude mi veľkým potešením stráviť s tebou cestu v jednom aute. “

Mal nádherný hlboký hlas. Taký podmanivý, občas znel zamatovo, občas trochu zachrípnuto. Ani sa poriadne nesústredila na to čo povedal.

„Kam si môžem dať batožinu? Zmestím sa do kufra? Alebo to mám dať na zadné sedadlo?“

„Kľudne do kufra, ja tam mám len jeden ruksak.“

Poslúchol ju. Obaja sa mlčky posadili do auta. Zapli si pásy a vyrazili.

Dávid celou cestou rozprával. Hovoril o tom že hrá v sláčikovom kvartete na čelo, kde všade koncertujú, že vydali CD-čko, že on sa chcel učiť hrať na gitare, ale otec ho nútil na husle, nakoniec na konzervatóriu študoval hru na klavír a spev, rozprával vtipné príhody, ktoré zažil s hlasovým pedagógom.

Dobre sa počúval, bola mu vďačná, že nekomentuje jej šoférovanie, že jej nediriguje akú si má zaradiť rýchlosť, či má zrýchliť, spomaliť, alebo konečne už predbehnúť toho paka, čo sa pred nimi vlečie. Čím ďalej bola od domova, tým viac sa vzďaľovala aj svojim problémom. Keď za poslednou dedinou odbočila na lesnú cestu, mala pocit, že sa vrátila v priestore aj v čase. Už vôbec nevnímala Dávida, z jej podvedomia sa začalo vynárať toľko krásnych spomienok. Začali sem chodiť už vo štvrtom ročníku, keď Vlado prevzal ich triedu. Tykal si s nimi, aj keď bol ich učiteľ. Postupne sa vyselektovali štyria, ktorí tvorili že TPO (turisticko-prírodovedný oddiel). On Starý vlk a oni jeho vĺčatá Chodili sem často, do Vlčieho zrubu, ktorý patril jeho otcovi. Bol pre nich ako starší brat či spovedník. Tu zažili prvé lásky, sklamania aj opice, ale tu ich aj učil milovať prírodu. Chodievali na jar čistiť horu a potoky, v zime nosili potravu do lesných kŕmidiel, naučil ich liezť po skalách. Zaviedol ich na krásne miesta po celom Slovensku. Stretávali sa ešte aj po maturite, do svorky pribudli noví, mladí členovia a zo starých časom zostala len ona a Jarka. V treťom ročníku na VŠ sa zaľúbila do Adama, ale on s ňou nezačal zdieľať tohto jej koníčka. Nestretla sa s nimi už vyše dvoch rokov. Otvorila dokorán okno a vpustila dnu tú omamnú vôňu, koktail, ktorý les namiešal z  húb, ihličia, machu a ktovie ešte z čoho. Už sa nevedela dočkať. Konečne dorazili. Okolo zrubu už bolo rušno. Vlado sa im vybral naproti a s otvorenou náručou vítal Hanku „Ahoj, dievčatko moje, veľmi sa teším, že si konečne tu“, vyobjíma a vybozkával ju a potom sa obrátil na Dávida „Ahoj starec. Aká bola cesta?“

„Výýbornáá! Hladný som, smädný som a..“ nestihol dopovedať, Vlado ho ťapol po pleci“ No poď ukážem ti kde budeš spať“, so smiechom sa pobrali k ostatným.

Dávid vošiel do zrubu, aby si obliekol niečo teplejšie. Vlado ho vonku už všetkým popredstavoval, pričom si s každým na znak priateľstva musel upiť z fľaše. Mal pocit, že si nezapamätal ani jedno meno. Hana vnútri krájala chlieb.

„Ty si tú?“ zatiahol položartovne, poloflirtovne „Daj mi aj ty pusu, Karkuľka.“

„A ty si starý vlk, alebo ujo horár?“

„Ja som starý ujo, ale všetky dievčatá som už vybozkával, len my sme sa zoznamovali nejako nasucho.“ pristúpil k nej bližšie, chytil ju za bradu a mierne jej zaklonil hlavu.

Privrela oči a máličko našpúlila pery. Dal jej božtek, maličký, jemnučký, pery sa im len slabo a na krátko dotkli. Keď sa neodtiahla, akosi sa zrazu pozabudol a nechal sa uniesť. Zobral jej hlavu do svojich dlaní a zahájil odvážnejší útok.

Hana sa opäť cítila ako školáčka, keď sa prvýkrát bozkávala, bolo to príjemné. Dávid takto zblízka pekne voňal. Dokonca mu bozky aj opätovala, ale keď chcel pridal jazyk, prebrala sa. Zľahka ho odstrčila, pohladila ho po líci a zašepkala: „ Poďme von, čakajú nás.“

Vonku bola zábava už v plnom prúde, Vlado si nerobil starosti s prípravou gurmánskych hodov, nakúpil slaninu a pivo, presne tak, ako za starých čias. Hana položila nakrájaný chlieb a posadila sa na voľné miesto pri ohni. Dávid sa tiež usadil a snažil sa čo najdlhšie uchovať ten príjemný pocit, čo sa mu rozlieval po tele. To dievča by stálo za hriech, pomyslel si. Zobral gitaru, položil si ju do lona, vyskúšal či nie je rozladená a trochu podoťahoval struny. Pozrel sa ponad oheň na Hanu, rozhodol sa túto prvú za spievať len pre ňu. a spustil:

 „... hvězdičko blýskavá, mám život svázaný s tvým.
Těžko tě získávám, lehko tě ztrácím já vím.
Jak mám spát, co s tím? Jak mám žít a s kým?....“

Nik si to nevšimol. Ani Hana. Ale Vladovi to neušlo. Žeby? Tak ak by bola šanca, tak tento krát si ju nenechá vyfúknuť. Prisadol si k nej, aby zamestnal jej pozornosť.

Počas večera si vymieňali miesta, aby sa všetci o sebe dozvedeli ako sa im vodí. Občas sa prekrikovali, jedli pili a neostalo len pri opekanej slanine a pive. Každý totiž niečo so sebou priniesol, takže o nič nebola núdza. Dávid im vyhrával pesničky neznáme i známe, dokonca hral aj Bacha, Mozarta, Vivaldiho. Ak vedeli, tak sa pripojili a spievali s ním. Bol rád, že sa dal prehovoriť. Vladove vĺčatá, boli naozaj fajn. Bola teplá noc, aj napriek tomu, že sa už leto zberalo k jeseni. Okolo jednej hodiny zažali odchádzať aj vĺčatá do svojich pelechov. Vtedy na neho doľahol smútok, spomenul si na Evu. Nič tak nemohlo vyjadriť jeho náladu ako smutné, plačlivé blues:

 „Láska to sú všetky kríže

v jednom srdci dovedna.

Kto ju spozná uvidí, že

hĺbka pádov nemá dna.“

Aj Hana už cítila že ju premáha únava, aj účinky alkoholu sa začali prevaľovať do druhej fázy. Pocity radosti a šťastia sa menili na sebaľútosť a smútok. Započúvala sa do textu pesničky a zrazu sa všetka bolesť vrátila ako mihnutím prútika.  

„Márne delíš tých dvoch dvomi

Šťastie to je mŕtvy boh

Raz sa každá niekde zlomí

pochováš ju v rozchodoch .“

Opäť tu bol Adam, jeho zrada a jej zlomené srdce.

„Potom ešte chvíľu žobre,

škrabká zvnútra na srdce,

otvoríš jej, sprav to dobre!

Len ho nemaj horúce,

nemaj srdce horúce.“

Pri posledných slovách vstala a opatrne, aby sa nepotkla, lebo celý svet sa jej točil pred očami, odchádzala do chaty. Po lícach sa jej kotúľali slzy ako hrachy.

hallle a plagi: 22. Vbehla do izby a v plači sa zvalila na posteľ. Všade videla Adamove oči, v diaľke počula jeho hlas, pred očami sa jej premietala scéna, keď ich vtedy v reštaurácii prekvapila. Želala si, aby to nebola pravda, chcela vrátiť čas a myslieť si, že toto všetko bol len hlúpy záber z nepodareného filmu.

Vyrušilo ju pohladenie po vlasoch.

,,Hanka... čo ťa trápi?“, Vlado ju jemne hladil a v jeho hlase bolo cítiť, že má o ňu starosť.

,,Neboj, to prejde, som už veľká“ snažila sa zasmiať cez slzy, ale nedalo sa. Utrela si oči do rukáva svetra a potom rukami odhodila pár pramienkov vlasov z čela.

,,Vidím, že ťa niečo žerie, neoklameš ma, Hanka. Tak von s tým, lebo odtiaľto neodídem a budem tu sedieť ako strážny pes pri búde“ pokúsil sa o žart, ale povedal to vážnym hlasom.

Až vtedy sa Hana zasmiala, pretože mala rada jeho humor. Posadila sa a začala rozprávať.

,,Vieš, sama neviem, čo sa deje v mojom živote. Všetko sa mi akosi rúca, neviem kde som spravila chybu“ znova začala vzlykať.

,,Dobre, tak poporiadku. Keď budeš plakať uľaví sa ti, to je pravda, ale predpokladám, že si plakala už dosť. Takže, preč s plačom a rozprávaj, zlatko“, snažil sa pôsobiť otcovským dojmom.

,,Adam ma podvádza. Má milenku“ stručne odpovedala a v očiach mala hnev a smútok.

Chytila vankúš a pritiahla si ho k sebe.

,,Blbosť ! Ženy, ako si ty, sa nepodvádzajú. Poznám ťa, a dovolím si povedať, že si žena, ktorú by muž považoval takmer za dokonalú.“

,,Vlado, to čo ti hovorím, je pravda“, začala mu rozprávať všetko od začiatku, ako mala tušenie, o reštaurácii a ako ich videla pri aute. Ako bol neustále pracovne vyťažený a jeho neskoré príchody domov. ,, Prečo?“... pozrela naňho vzlykajúc, ako keď dieťa pozerá na otca, ktorý všetko vie a dá do poriadku.

,,Sviňa!  Ako len mohol?“ neveriacky povedal Vlado a bolo cítiť, že je nahnevaný. Pozeral sa na ňu a zrazu mu prišlo ľúto, že tie roky neprežila s ním, ale s Adamom. Tak veľmi ju chcel, ale nikdy sa neodhodlal dať jej to najavo. Hana to vždy prekrútila na žart a tak jeho láska voči nej zostala len v jeho srdci. Zažil pár vzťahov, ale nikdy necítil, to čo k Hane.

Nemohol si pomôcť, musel ju objať. Ruky mu dala okolo pása a medzi nimi bol len vankúš.

,,Ach, dievčatko moje“, hladkal ju po vlasoch a bozkal na čelo.

Hana sa cítila bezpečne v jeho náručí. Vlada brala ako človeka, ktorý jej vždy vie poradiť, vie ju podržať, keď to potrebuje a môže mu bezvýhradne veriť.

,,Vieš... dlho som premýšľala, prečo to urobil, možno to bola moja chyba, neviem“, Hana zdvihla tvár k Vladovi a jej zreničky  boli veľké a tak príťažlivé, že sa musel ovládať, aby ju nepobozkal.

,,Nezmysel, ak všetko klapalo, nemal k tomu žiadnu príčinu. Muži premýšľajú niekedy viac tým, čo majú medzi nohami, ako hlavou.“ dodal s dôrazom, aby nekládla vinu sebe.

,,Poviem ti to narovinu. Ak by ma podviedol raz a bol by za tým len sex, možno by ma až to tak neranilo, ako keď je s tou ženou stále v kontakte“, pootvorila pery a čakala odpoveď.

,,Hanka, ver tomu, že keby to spravil hoci len raz, tak by ťa to bolelo rovnako. Viem to, poznám ťa“, usmial sa a prikývol  hlavou.

Snažil sa svoje pocity držať na uzde, aby to nevyzeralo, že využil jej momentálnu slabosť, cítil jej pery úplne blízko.

Zrazu ho Hana začala vášnivo bozkávať a rukami ho objala okolo krku. Cítil, ako rozpaľovala ten oheň v ňom a začal jej bozky opätovať. Bože, tak dlho čakal na tento moment, bol si vedomý, v akej situácii sa Hana nachádza, aj toho, že je teraz naozaj veľmi zraniteľná a zmätená, alkohol s ňou tiež urobil svoje.

Ale nedokázal ju odrhnúť od seba, aj keby ako veľmi chcel. Jemne ju položil na chrbát a začal pomaly bozkávať. Najprv na pery, potom na krk, vyhrnul jej sveter, pod ktorým mala len podprsenku. Na jej opálenom tele sa biela krásne vynímala. Hana vzdychala od slasti. Prešiel perami na jej mäkké bruško, pocítil ako je sám veľmi vzrušený, veľmi túžil, aby sa v nej stratil.

Oči mala zatvorené, vonku bol počuť spev a hru na gitare. Pripadala si, že je ďaleko od svojich problémov a bolo jej veľmi dobre. Vlado sa pritlačil k nej, aby pocítila jeho vzrušenie. Rukou jej začal rozopínať gombík na  rifliach, stačil jeden ťah a dostal sa dlaňou k jej lonu, ktoré priam horelo túžbou. Hana mala stále zatvorené oči a pery potvorené, jej vzdychy sa pri každom jeho dotyku zrýchľovali.

,,Hanka... chcem ťa“, šepol jej do ucha vzrušený Vlado.

V tom momente sa Hana strhla a odtiahla sa od neho.

,,Bože, čo to robíme? Nie... toto nemôžeme urobiť“, vstala a rýchlo si začala upravovať vlasy ,,toto nie som ja.“

,,Odpusť mi, Hanka, nechal som sa uniesť“ smutne povedal Vlado a v tej chvíli si uvedomil, že bude o ňu bojovať, bude bojovať o jej lásku. Nastala chvíľa, aby jeho roky skrývané city vytryskli na povrch. Toto len tak nenechá, nedovolí Adamovi, aby ju získal späť.

Vrátili sa k ohňu a tvárili sa, že sa medzi nimi nič nestalo. Keď však cez oheň na seba pozreli, vedeli, že niečo začína...

hallle: 23. Eva  cestou do kancelárie, premýšľala vo výťahu, ako má z tejto situácie čo najviac vyťažiť. Vedela veľmi dobre, že teraz nemôže zasahovať, pretože by riskovala stratu Adama. Musela vymyslieť iný plán, aby sa navždy vzdal Hany a zostal po jej boku. Bola spokojná, že ich jeho žena našla v takej situácii, viac si ani nemohla priať. Zároveň si bola vedomá toho, že musí byť teraz ozaj opatrná, aby Adam priliezol k nej. Vytiahla z kabelky mobil a naťukala sms: ,,Je mi to ľúto miláčik“... Chcela, aby si myslel, že naozaj ju to mrzí. V myšlienkach sa vrátila k chvíli, keď sa na ňu osopil, ako keby to bola len jej vina, že ich nachytala. Bola troška urazená, ale nie natoľko, aby nebola vyrovnaná s myšlienkou ho získať už navždy. Prišla do kancelárie a naliala si kávu, vyšla na balkón, sadla a zapálila si cigaretu. Ozval sa záznamník. Volal jej gynekológ. ,,Dobrý deň, pani Evka, chcem vás poprosiť, zastavte sa čo najskôr u mňa v ordinácii. Mám už výsledky“, v hlase mu bolo počuť veselý tón. Eve meškala menštruácia už tri týždne. Vedela však, že používa antikoncepciu a tak si bola istá, že tehotná nie je. ,,Dobrý deň pán doktor, o čo ide? Dúfam že nejdem do prechodu“, zasmiala sa s úškrnom na tvári. ,,Nuž od prechodu máte ďaleko a zrejme budete ešte mať. Mám pre vás oveľa  lepšiu správu. Ste tehotná!“, poslednú vetu doslova zvolal, až si musela dať slúchadlo ďalej od ucha.

V tom momente zostala ticho. Nebola schopná ani slova. ,,Ste tam?“ spýtal sa doktor, myslel si, že ich to prerušilo. Eva sa nadýchla a odpovedala: ,,Pán doktor, isto sa mýlite, pretože ako viete užívam dlhé roky antikoncepciu. Nie je to možné.“ V mysli sa jej vynárala  spomienka, keď omylom dva dni nezobrala tabletky. Ale to sa jej už stalo a nič sa neudialo. ,,Nuž výsledky neklamú, Evka“, troška ironicky odpovedal. Napokon sa dohodli, že ho Eva zajtra navštívi. Zložila telefón a premýšľala.  Ja a dieťa? Nie, to nemôže byť pravda. Som zvyknutá na svoj život taký ako je. Nechcem dieťa, nie teraz... Zmyslela si na Adama, ako by zareagoval a v tom v nej vzbĺkla myšlienka, že toto jediné by jej mohlo naozaj pomôcť k ceste k Adamovi.  Spokojne sa usmiala a pohladila si brucho. Pozrela sa do zrkadla a rozosmiala sa. Začala tancovať po kancelárii. Nemohla sa dočkať dňa, keď to povie Adamovi.

hallle: 24. Adam sedel v bare nad pohárom vína a pozeral do prázdna. V hlave mal len jedinú myšlienku. Všetko to pobabral. Hane veľmi ublížil a vedel aj to, že raz to takto môže dopadnúť. Naveky sa by to predsa nedalo utajiť. Ale nemyslel si, že sa to stane tak rýchlo.

"Dobrý večer, môžem si prisadnúť? Vyzeráte akosi duchom neprítomný.“ Vytrhol ho z myšlienok ženský hlas.

Žena bola veľmi podobná Hane až sa skoro zľakol tej podoby. Usmievala sa na neho svojimi bielymi zubami.

"Prepáčte, ale naozaj dnes nemám chuť sa s nikým rozprávať, nechcem Vás uraziť, ale poprosím Vás, nechajte ma samého s mojimi myšlienkami“  v hlase mu bolo cítiť, že má troška už nabraté. Pokúsil sa o slabý úsmev a kývol rukou.

"No, možno sa Vám uľaví, ak to vypustíte zo seba“ usmiala sa . Mala na sebe biele šaty, prsia mala veľké, čím sa odlišovala od Hany. Bolo vidieť, ako jej presvitali bradavky cez šaty, čoho si bola vedomá, pretože každý mužský pohľad na nej spočinul.

"Nemáte spoločnosť?“ troška arogantne precedil cez zuby v snahe sa jej zbaviť.

"Poprosím dva poháriky a fľašku najlepšieho bieleho“  poprosila čašníka a kývla rukou.

Čašník ihneď spozornel a snažil sa čím skôr ich obslúžiť.

"Koľko myslíte, že mám rokov?“ spýtala sa Adama. Žmurka na neho a zdvihla obočie.

"Tak to jediné, čo ma vôbec teraz naozaj nezaujíma“ odprskol Adam.

Podľa jeho úsudku mohla byť v jeho veku. "Hm viete, nemám vo zvyku sa zoznamovať s mužmi práve touto cestou, ale... Adam ju nenechal dohovoriť a skočil jej do reči.

"Milá pani, som ženatý, mám dieťa...stačí Vám to takto povedať?“ očami si ju až teraz preskúmal. Musel uznať bola naozaj pekná a udržiavaná. Tá podoba s Hanou ho však zarážala.

"Milý pán“, usmiala sa a položila mu ruku na plecia. "Práve takého človeka teraz potrebujem. Viete prečo som Vás oslovila? Je na Vás hneď vidieť, aký ste nešťastný, pozorujem Vás už dosť dlho. Nemám vôbec svoj deň, potrebujem sa vykecať niekomu, bez nároku, že nado mnou bude ktosi slintať. Môžem Vás ubezpečiť, že viac nechcem a nečakám, ale ak chcete tak idem preč. Mimochodom som Anna a mám 52 rokov.“

Až teraz Adam spozornel, pretože na svoj vek vôbec nevyzerala, tipoval by jej do 40-tky.

"Ok,  prepáčte mi, nesprávam sa k ženám takto nikdy, ale nemýlite sa... som v kaši až po uši. Môj život je jeden veľký omyl“ povedal smutne a jeho pohľad spočinul na poháriku, ktorý mu čašník nalial práve z fľaše, ktorú žena objednala.

"To je v poriadku... mimochodom asi som prepočula vaše meno“, nahla hlavu k nemu, akoby chcela aby jej pošepol dačo do ucha.

,,Adam sa volám, teší ma Anna a vyzeráte dobre na svoj vek“, troška ožil a upil si z pohára. "Mimochodom, Anna, ďakujem za víno, na zdravie!“

"Ďakujem, Adam, no som si vedomá, že dobre vyzerám na svoj vek, ale nie vždy som tak vyzerala. Boli časy, keď som vyzerala, ako kuchárka v školskej jedálni. Mala som kilá navyše, bola som ako to povedať... hm, obyčajná babka“ zvonivo sa zasmiala.

"Viete, čo ma zmenilo? Môj manžel, ktorý si našiel milenku. Ale to je dávno už preč. Dnes som rozvedená a mám dokonca aj priateľa, len dajako dnešok blbo dopadol, máme troška problémy“, v očiach jej bolo vidieť smútok.

Až teraz ho zaujala tá žena a mal chuť jej všetko zo seba vysypať. Ako keby to vycítila a spýtala sa ho.

"Takže? Posadíme s stolu a porozprávame sa?“ takémuto pozvaniu nebolo možné odmietnúť.

"Dobre teda, Anna, nech sa páči, poďme teda“, až teraz sa Adam troška odľahčene usmial a cítil sa troška príjemne.

Sadli si na sedačku do rohu baru, kde ich nik nerušil a on jej bol vďačný, že jej mohol všetko zo seba vysypať, bez toho, že by sa poznali.

Na konci keď skončil, tak si všimla, že sa mu slzy tisnú do očí.

"Uf tak to je hotový román, ale nezúfaj, Adam, myslím si, že všetko sa dobre skončí, už len preto, že podľa môjho úsudku vôbec nič necítiš k tej druhej, zrejme ide len o fyzickú záležitosť.

"Vieš, ženy sa ťažko vyrovnávajú s neverou, ale ver, že muži oveľa horšie. Sme silné, dokážeme veľa zniesť. Môj manžel si našiel atraktívnu mladú ženu, bohužiaľ, bol v tom aj cit, takže nebola to len spomínaná chémia. Až potom som sa to rozhodla zmeniť. Nedávam mu za vinu nič, naopak... dnes to vidím všetko inak. Dokonca sme zostali stále v kontakte, samozrejme už len ako priatelia. Začala som sa venovať sama sebe, dovtedy som sa starala stále o domácnosť, deti, akosi som zabúdala na seba, čo sa samozrejme odzrkadlilo aj na mojom zovňajšku. Som spokojná a šťastná, ale bohužiaľ som sa dnes troška pohádala s mojím priateľom, mala som chuť si niečo vypiť. Ako jediné riešenie ísť sama do baru a nevyzerať ako lacná štetka, bolo si vytipovať niekoho kto je ako ty“,  usmiala sa a poťapkala ho pleci, ako nejaký dlhoročný kamarát.

"Čo sa týka tvojho manželstva, máš šťastie že máš takú ženu ako je... Hanka?“ spýtala sa.

"Hej, Hanka sa volá, ja viem že mám šťastie, len sa bojím, že o toto všetko som už dávno prišiel. Zbláznim sa bez nej, veľmi ju ľúbim a až teraz som si uvedomil, že naozaj bez nej by bol môj život naprd. Ale vidím, že tiež si veľa preskákala, úprimne klobúk dolu naozaj“, uznanlivo pokývol hlavou.

"Takže na zdravie!“ zdvihla pohár a pripili si.

Rozprávali sa dlho a Adam jej všetko povedal o Eve, že už ju viac nechce vidieť.

Anna mu povedala, aby o lásku bojoval a šiel za Hankou na chatu, aby jej nedal veľa času na premýšľanie a nenechával ju v spoločnosti priateľov, pretože ako sama povedala, ženy sú vtedy viac zraniteľné a dajú sa ľahko chytiť na udicu inému mužovi, ktorý má záujem o jej lásku.

Adam bol rozhodnutý a istý, že zajtra pôjde za Hanou.

Rozlúčili sa priateľsky a vymenili si telefónne čísla, aby jej Adam zavolal, ako to dopadlo.

S humorom dodala, že sa chce s jeho ženou zoznámiť, pretože jej pripomína ju v mladosti. Na oplátku  sa jej Adam zdôveril, že sa naozaj na ňu podobá. Bolo neskoro po polnoci, keď si Adam ľahol do prázdnej postele. Veľmi dobre mu padlo, že to konečne zo seba dostal všetko von a vyrozprával sa. Zaspával s myšlienkou na Hanu a v polospánku pohladil voľné miesto na posteli.

leilika: 25. Adam zaspával s myšlienkou na Hanku, ale predsa vo sne videl tvár Evy. Včerajšia noc v bare ho utvrdila v tom, čo chce. Už mal premyslené, čo urobí, ale čakal ho ešte jeden deň. Golfový turnaj, ktorý usporadúvala a financovala jeho firma, nebol ani tak o športových výkonoch, ako o získavaní správnych informácii, stykoch s klientmi a uzatváraní kontraktov v uvoľnenej atmosfére. Konal sa ako každý rok v Martine v Eagle Golf Clube, ktorého riaditeľ, Marián, bol Adamovým dobrým kamarátom. Bolo to menšie 6 jamkové ihrisko, ale pre „profesionálov“ z Adamovej firmy bolo aj to príliš veľa. Išlo o zábavu .. zábavu a zapôsobenie na správnych ľudí, aby sa firma dostala k výhodným projektom.

Adam tam stále chodil s Hankou, ľahšie sa mu komunikovalo s klientmi, ktorí tam boli so svojimi manželkami. Minulý rok Hanka nemohla, bola krátko po pôrode ... čo si ale vymyslí teraz? Kde je? Prečo neprišla s ním? Bude sa hovoriť o manželskej kríze a to môže uškodiť jeho dokonalému imidžu, ktorý si roky poctivo budoval. Ach Adam, Adam.... povzdychol si cestou k svokre. Musel  sa postarať o Tomáška, ktorého mu tu nechala Hanka, predtým, než odišla na chatu. Ako si to mohla dovoliť! Prekazila mu plány a vôbec naňho nebrala ohľad. Adam mal pocit, že Hanka čakala práve na túto chvíľu, aby sa mu za všetko pomstila.

            S malým si však starosti nerobil. Keď zavolal svokre, či ho môže priniesť, potešila sa a aj Tomáško mal babinu rád. Ešte nevedela, čo je medzi ním a Hankou. Za toto bol Hanke vďačný. Čo sa stalo doma, to si chcela vyriešiť sama. Svoju svokru mal rád, aj ona jeho, ale vedel, aké výčitky by ho čakali, keby niečo tušila. Keď prišiel s Tomáškom na rukách a vysvetlil jej, že sa musí venovať klientom na jednej akcii a že aj Hanka odišla na chatu, síce sa naňho podozrievavo pozrela a zdvihla obočie takým tým svojským spôsobom, akoby niečo tušila, ale Adam sa usmial a upokojil ju, že sa pre Hanku zastaví v nedeľu. Zdalo sa, že to zabralo.  Aj jej sa Hanka zdala v posledné dni trocha nesvoja, zamyslená a podráždená. Áno, len nech si oddýchne.

„Dobre deti, postrážim vám tohto malého anjelika. Kľudne si zariaďte svoje veci a oddýchnite si“,  zahlásila svokra a venovala sa malému.

            ...Zariaďte si svoje veci... ani nevedela, akú pravdu povedala. Adam vedel, čo chce. Hneď po turnaji odíde za Hankou, odvezie ju domov a všetko bude ako predtým.

V tom mu zazvonil telefón. Eva. Keby nebol v takej vážnej situácii, aj by sa zasmial. Vedela nejakým šiestym zmyslom vychytiť ten správny čas, kedy sa ozvať. Od toho obeda s ňou hovoril len raz, aj to na rýchlo. Vyhýbal sa jej, zatajoval, vyhováral na veľa práce. Donekonečna to však takto nejde.

„Ahoj Eva“, ozval sa neutrálnym hlasom.

„Ahoj Adam. Môžem s tebou hovoriť? Nebudem ťa zdržiavať, ale potrebujem sa s tebou porozprávať. Myslíš si, že stačí, keď nebudeš dvíhať telefón? Že sa vráti čas a bude všetko, ako predtým? Čo vlastne chceš Adam?“ spustila naňho.

„Prepáč, že som sa neozýval, ale pochop ma. Nevieš, v akej som teraz situácii. Doma ....“, nedohovoril, lebo ho prerušila.

„Samozrejme, že neviem...TY  v akej si situácii...Ty! Ty! Ty! Myslíš iba na seba! A čo ja? Ako sa mám cítiť ja? Vari si nevedel, že si ženatý, keď si si so mnou začal? Myslel si, že nám to prejde, keď si ma začal brávať na obedy? Že nás nikto neuvidí? Myslela som si, že máš nejaký plán, že myslíš na všetko, keď si takto riskoval. A ty? Správaš sa, akoby som jedinou vinnou bola ja! Nie si v tom nevinne Adam! Tak sa spamätaj!“ – zvýšila hlas, hoci to nechcela, ale aspoň v sebe uvoľnila napätie z tejto situácie.

„Ukľudni sa, Eva!“  ešte toto mu chýbalo. Doteraz počúval Hankine výčitky, teraz začína Eva. Bože, kedy sa to skončí? Pevne chytil mobil do ruky a zaťal zuby. Musí sa upokojiť, musí. Zhlboka sa nadýchol. „Je to aj moja vina, priznávam. Áno, som rovnako vinný ako ty. Obaja sme. Neplánoval som to takto, to mi môžeš veriť. Zamiloval som sa do teba, zamiloval a všetko ostatné šlo bokom. Nemyslel som, na nič a nikoho...tak mi treba.“- dodal miernejším hlasom. „Nechcem prísť o Hanku, ... ale neviem sa vzdať ani teba.“

Eva sa chytila zrnka nádeje. „Čo budeme robiť, Adam? Musíme sa stretnúť a porozprávať sa.“

„Áno, stretneme sa, sľubujem, že sa stretneme, ale nie teraz Evka, mám toho naozaj veľa. Hanka odišla na chatu a nechala mi tu malého, zajtra mám firemnú akciu, naozaj teraz nemám čas. Neskôr“ -  hovoril pevným, rozhodným hlasom.

„Kedy neskôr Adam? Potrebujem ťa! Musím s tebou hovoriť, počuješ ma? Musím! Ešte tento víkend, inak za tebou prídem, hoc aj k tebe domov!“ – povedala a ukončila hovor.

Adam nemal na výber. Tento týždeň snáď nemá konca – povzdychol si a schoval tvár do dlaní. 

leilika: 26. Adam bol rád, že im počasie na turnaj vyšlo. „Aký je dnes krásny deň“, pomyslel si. Pozrel sa okolo seba na šťastné tváre svojich kolegov a ich vysmiate polovičky a bol spokojný. Vtom mu zamrzol pohľad. Pootočil ešte raz hlavou a neveril vlastným očiam. Eva. Je to naozaj ona? Ako sa tu dostala? S kým prišla? Kým hľadal v mysli odpovede, zazrel, ako si ho všimla a pohla sa od skupinky ľudí smerom k nemu. Vyzerala ako z módneho časopisu. Na sebe mala ľahký  overal a vlasy stiahnuté do copa jej ubrali niekoľko rokov. Tmavé okuliare so svetlým rámom jej zakrývali polovicu tváre. Podišla k nemu a dala si ich dole.

„Dobrý deň, pán Stachovič. Vydarený turnaj“, žmurkla naňho.

„Čo tu, prosím ťa, robíš? S kým si tu?“,  neskrýval prekvapenie Adam a odtiahol ju bokom.

„Som tu na pozvanie manželov Smolinských, tvojich dobrých klientov. Rodinní známi. Neboj sa, nikto nič netuší. Čo si taký strnulý? Potrebovala som Ťa vidieť“, chytila ho za ruku a on sa nebránil.

            Slnko a vypité drinky urobili svoje. Stratil zábrany. Veď, prečo by aj nie? Je krásny deň, každý sa baví, bude sa aj on. Má na to právo. „Áno, aj Hanka sa iste zabáva“, ospravedlňoval sám seba. Pri pomyslení na „chatovú idylku v horách“, odtiahol Evu nabok a pobozkal ju.

            Celý deň na slnku ich vyčerpal a k večeru sedeli v prijímacom salóniku. Adam, Eva, manželia Smolinskí, Michal - riaditeľ centra s priateľkou a ešte pár kolegov s manželkami. Domov sa im nechcelo a tak sa rozhodli, že dnešný deň zakončia v bare. Michal vedel o každej akcii v meste a preto navrhol neďaleký karaoke bar. Všetci nadšene súhlasili. V dobrej nálade, zavesení do seba vošli dnu a posadali si do boxu. Eva bola očarujúca a zábavná. Adam sa už dávno toľko nenasmial. Spolu spievali „Dlouhá noc... nikdo z nás nejde spát...dlouhá noc....tebe mít, je to, co chci nejvíc....“ ... keď mu v tom zamrzol úsmev na tvári. 

V rohu baru sedela Hanka, Vlado a ešte zopár ďalších ľudí, ktorých nepoznal. Nevideli ho. Vlado sa náramne tisol k Hanke a ona sa jeho blízkosti evidentne nebránila. Adam si všimol, aká je šťastná. Podchvíľou sa zasmiala a naklonila k Vladovi. Obaja vybuchli do hlasného smiechu.

Adam zbledol v tvári a zaťal päste. Takže túra a hory ... Vlado jej chýba a nie hory! Vlado ... už na škole si všimol, ako sa na ňu pozerá a bol rád, že Hanka si nakoniec vybrala práve jeho. Teraz ale sedela pri Vladovi a podľa výrazu tváre jej s ním bolo dobre. A pri ňom sedela Eva ... 

SPARK: 27. Adamove pohľady sa čoraz viac upierali do rohu kaviarne na zabávajúcu sa partičku neznámych ľudí, medzi ktorými sa nachádza žena, ktorú má rád a nikdy by ho ani v tom najhoršom sne nenapadlo, že ju niekedy uvidí v takejto situácii. Vždy ju pokladal za tu najlepšiu matku svojho Tomáška a hlavne za vernú manželku. Rýchlosťou blesku mu hlavou prebehli myšlienky na ich prvé

zoznámenie a aj nato, ako  Hanka, dievča jeho snov, otvorilo svoje srdiečko iba pre neho. V tej chvíli sa nevedel rýchlo rozhodnúť, čo má spraviť . Či ma nepozorovane odísť a zahrať rolu mŕtveho
chrobáka, alebo ísť k stolu a žiadať vysvetlenie od Hany, čo má toto všetko znamenáť? V tom začala hrať hudba a z myšlienok ho vyrušila Eva, ktorá k nemu podišla a poprosila ho o tanec. Rázne odmietol s tým, že nemá chuť dnes na žiadnu zábavu. Eva sa spýtala: „Čo sa Ti stalo Adamko?“ „Čoby sa mi malo?“, odvrkol, však sa podívaj“ a hodil hlavou smerom k dobre zabávajúcej sa dvojici, zahľadenej božskými pohľadmi do seba. „Dobre vidíš?“
Pozrela sa smerom, ktorým ukázal. „Oh main god, Adam“ a s trochu vážnym a trochu ironickým pohľadom sa pozrela na Adama a vyjakla viacmenej pre seba „Tak teda, takto je to, pani Stachovičová“ ,obrátila sa pohľadom priamo na Adama. „No, a nemala ísť náhodou na horskú túru?“ a na tvári sa jej zjavil pohľad z ktorého bolo badateľne vidieť ironický úškrn a v duchu myslela nato, ako má o malý krôčik bližšie s svojmu milovanému. V tom sa Adam rázne postavil a pobral sa smerom k stolu, kde sedela jeho manželka, cestou započul Evine slová: „Adam, neblázni“, ktoré sa v hluku
zabávajúcich sa hostí a hudby úplne stratili a tak nepočul, čo mu chcela Eva povedať.
Cestou k stolu premýšľal, čo spraví. „Veď sa ani moc nemám čo na Hanu hnevať“, keď si predstavil, že ako ju v poslednom čase zanedbával. Túžba dostať ju z pazúrov toho chlipníka bola silnejšia. Cestou k ich stolu sa mu do cesty zatúlal tanečný párik, ktorý odsotil a rútil sa vpred ako divoká šelma za svojou korisťou. Ako reakciu začul od ženy poznámku „Aha, sedliak prišiel do mesta.“
Jeho rýchly pohyb pomedzi tancujúcich, nemohol uniknúť viacerým zabávajúcim sa a nemohol uniknúť  ani tým, kvôli ktorým táto situácia vznikla. Hana vytrhla svoju ruku z Vladovej tušiac, že Adam ich musel určite sledovať  dlhší čas a nebude ľahké vysvetliť danú situáciu a vlastne v tej chvíli ju ani nič rozumné nenapadalo, akurát, že práve teraz snáď zažije najväčší trapas svojho  života,
ktorý bude mať za následok stratu Adama.

alacrita: 28. Čo tu vlastne robí? Stalo sa niečo s Tomáškom? Zovrelo jej srdce. K obavám z toho, čo asi videl jej manžel sa pridal ešte väčší strach matky o dieťa. Vtom zazrela  Evu. Všetky tie stiesňujúce pocity úzkosti a bezmocnosti sa švihnutím prútika premenili na hnev. „Zmizni od mojej ženy!“ zakričal Adam a strčil do Vlada. Chcel Hanu chytiť za ruku  a odviesť ju z baru, ale Vlado sa mu postavil do cesty.

„Ty bastard! Dávno si stratil na ňu nárok, keď si zablúdil inej medzi nohy!“ pokúšal sa udržať Hanu za svojim chrbtom.

„Čo je teba do toho!? Staraj sa láskavo o seba!“„Veľa ma je do toho! Poznám ju dlhšie ako ty a nedovolím, aby jej niekto ubližoval!“„Čo TY nedovolíš? Čo TY s ňou máš?“ v Adamovi vzkypela žlč, napriahol ruku a chcel udrieť zlodeja, ktorý mu práve kradol ženu. Vtedy sa Hana konečne vyslobodila z „bezpečia“ ktoré jej Vlado vytváral vlastným telom a prešmykla sa pred neho. Chcela sa svojho muža opýtať:

„Čo tu robíš? Mal si byť doma s naším synom?“ ale nestihla...Adam už nedokázal zastaviť vlastnú ruku, podarilo sa mu v poslednej chvíli stlmiť náraz, ale trafil Hanu priamo do tváre. Zatmelo sa jej pred očami a stratila rovnováhu. Bola by spadla, ale Vlado ju zachytil.                                     

Dávid vošiel do baru, držiac Sáru okolo pliec, vo veľmi dobrej nálade. Rýchlo pochopil, že o Hanku má eminentný záujem Vlado a nechcel mu liezť do kapusty. Sára bola také malé brčkavé žihadlo. Dostala ho svojimi šibalskými očami a podmanivým smiechom. Bola taký nekomplikovaný labužník, ktorý miluje  život. Nič iné teraz nepotreboval, bola balzamom na jeho rozorvanú dušu. Vedela sa úžasne bozkávať. Bola sladká a jazykom dokázala zázraky. Keď sa „svorka na čele so starým vlkom“ vybrala do mesta, akosi schválne sa „zdržali“.

Prišli do baru akurát vo chvíli, keď to Hanka schytala. Dávid neveril vlastným očiam. Pustil Sáru a rozbehol sa vrátiť úder útočníkovi. Nebol bitkár. Jeho mohutná postava už od detstva vzbudzovala v každom  rešpekt, takže nikdy nepotreboval nič riešiť päsťami, ale na toto sa nedokázal len tak pozerať. Zdvihol Adama, skláňajúceho sa nad Hankou za golier, až mu natrhol košeľu. Otočil si ho k sebe a udrel do neho zovretou päsťou. Až potom v ňom spoznal Evinho Pána Úžasného. O to väčšou radosťou si udrel ešte raz. Tretíkrát už nestihol. Vlado ho zastaviť.

„Neblázni! Zabiješ ho, to hovädo ti za to nestojí!“ Adam sa vôbec nebránil, poriadne ani nevnímal čo sa s ním deje. Snažil sa nestratiť svoju ženu z dohľadu. Najviac túžil dostať sa k nej. Chcel vedieť, či je v poriadku. Necítil Dávidove rany, bolelo ho, že udrel ju. A nielen to, že jej ublížil, ale strašne ho sralo, že ju tým poslal do náručia iného. V podstate mal šťastie, že Vlado mal čas dostať svoj hnev pod kontrolu kým usadil Hanku do kresla a zistil, že je pri vedomí. V tom amoku by mu bol polámal ruky, za to čo jej urobil.            

Dávid sa snažil uvoľniť zúrivosť zo zovretých pästí: „Čo si ty za chuja, že mlátiš ženu?“ zahromžil a s hnusom si premeral Adama. Náhle zmeravel. Ponad Adamove plece zazrel Evu. Bol strašne rozrušený a vôbec  nechápal, prečo tento kurevník, ktorý spáva s jeho možnofrajerkou, bije Vladovu skorofrajerku. Prečo je tu Eva? Prišla ho provokovať? Blbosť, nemohla vedieť, že tu bude . Nedávalo mu to žiaden zmysel. Z myšlienok ho vytrhla Hanka. Chytila ho za rameno, ťažko prehltla a len ticho povedala:

„...to je môj manžel, on nechcel udrieť mňa.“ Druhou rukou zastavila Vlada. Pozrela na Adama a naznačila mu aby odišli: „musíme sa porozprávať“ . Hanbila sa, mala pocit že v bare je hrobové ticho a všetci sa pozerajú len na nich ako odchádzajú. Ona prvá a Adam za ňou. Napriek celej tej tragikomickej situácii v ktorej sa nachádzali, si ale uvedomovala, že ona má teraz všetko pod kontrolou, že ona rozhoduje čo bude, že ona teraz velí. Uvedomila si že ten pocit nezažila od kedy sa narodil Tomáško. Ten pocit sa jej páčil.

29. Ľahký vietor, čo vonku pofukoval, bol príjemným osviežením oproti tomu dusnu, čo vládlo vnútri. „Hanka, prepáč. Si v poriadku?“ chcel sa pozrieť, či ju veľmi zranil. Odtiahla sa.

„Máš tu auto? Kde spíš? Zober ma k sebe do hotela.“ skočila mu do reči. Prikývol a pohol sa rovno k parkovisku. To ju uspokojilo. Ak by bol zaváhal, znamenalo by to, že je v hoteli  s Evou.

„Hanka, prosím prepáč, veľmi som ti ublížil?“ zopakoval, keď už sedeli v aute.

„Mal si byť doma s naším synom“ skočila mu do reči

„A ty si mala byť na túre.“

„Neodpovedaj mi na otázku otázkou ako starý žid!“

„Žiadnu otázku si mi nepoložila.“

„..nesnaž sa ma zmiasť, sľuboval si mi, že sa s ňou už nestretneš, tak, čo tu s ňou robíš?

„ A čo si ty robila v bare s tým úbožiakom učiteľským? Slintal pri tebe jak starý úchyl a tebe to zjavne neprekážalo!“

„Si trápny! A prestaň ho urážať, za posledné dni mi došlo, že mu nesiahaš ani po členky.“

„Ahá, tak mi povedz, čo má ten chudák s mašľou lepšie ako ja? Vie ti to lepšie urobiť ako ja?“

„Ty si chudák! Máš za ušami, tak potrebuješ útočiť?“

„Hana prestaň, neklamal som ti.  Nie som tu s ňou. Táto akcia je dôležitá pre náš biznis. A ty to veľmi dobre vieš, tak nerob scény! Nemohol som tu chýbať. Tomáška som dal k tvojej mame, je o neho dobre postarané. Keby si nebola na mňa nasratá, tak by si si nevymyslela horskú túru akurát na tento termín a nešla by si sa vyplakať do náručia iného.“ Pristihol sa pri myšlienke, že si vlastne tú „facku“ aj zaslúžila.

„Si hnusný! Nepovedala som, že idem na túru a v nikoho náručí som neplakala. To podľa seba súdiš mňa? Alebo ma chceš porovnávať s tou svojou kurvičkou?“  pri tých slovách auto akurát zaparkovalo pred malým hotelom.

Bolo už neskoro, recepčná si asi odskočila, našťastie kľúče od izby mal so sebou. Vyšli na 1. poschodie, odomkol a pustil ju dnu prvú. Vedel, že chce nájsť stopy po Eve. Vedel, že nič nenájde. Hralo mu to do karát.

Izba bola uprataná. Na prvý pohľad bolo jasné, že tu s ním nie je nikto ubytovaný, ale nedokazovalo to, že tam minulú noc neprespala.

Otočila sa k nemu, odhodlaná dozvedieť sa pravdu. Vyzeral hrozne. Hornú peru mal poriadne napuchnutú a asi aj rozrazenú, na nosných dierkach mal zaschnutú krv a roztrhaná košeľa bola celá zakrvavená.

„Spávaš s ňou?“

Nevedel rýchlo čo má povedať, ale nakoniec rezignoval. Nemalo význam ďalej klamať. Hľadel jej priamo do očí keď povedal: „Už nie.“

„Čo to znamená UŽ nie?“

„Od vtedy ako si nás videla, som sa s ňou nestretol. A sem som neprišiel s ňou. Hovoril som ti že pracujeme na spoločnom projekte. Ani som nevedel, že je tiež pozvaná.“

„Ako dlho s ňou spávaš?“

„Povedal som, že s ňou už nespávam!“

„Ako dlho si s ňou spával?“ opravila svoju otázku, ale vyslovila ju s ironickým podtónom.

„Poznám ju len dva mesiace a sex som s ňou mal len dvakrát“

„Tak SEX si mal len dvakrát“ snažila sa ho napodobniť

„Hanka, toto ty nikdy nemôžeš pochopiť. Si doma, izolovaná od problémov, nevieš si predstaviť aký mám stres, zhon, akému tlaku som vystavený. Ona sa mi proste pritrafila a ja som v slabej chvíľke podľahol.“

„A koľkokrát sa ti už nejaká pritrafila? To každý problém riešiš tak, že pretiahneš to, čo sa ti pritrafí?“

„Toto bola jediná.“

„Si obyčajný sráč! „

„Hani, viem, teraz som zlyhal...ale poučil som sa. Každý je omylný. Musíš mi odpustiť. Tá žena pre mňa nič neznamená. Nechcem ťa stratiť. Neviem si predstaviť život bez teba... bez syna.“

„Ani ja si neviem predstaviť život bez teba, ale teraz ešte neviem, či ti dokážem odpustiť a či ti viem veriť.“

Nechala ho tam stáť. Nemala síl na ďalšie otázky ani odpovede. Navyše ju strašne bolela hlava. Odišla do kúpeľne. Osprchovala sa, dúfajúc, že voda z nej zmyje hanbu, výčitky aj smútok. Nestalo sa. Keď prišiel do postele Adam, pritúlil sa k nej urobiac stoličku, usadiac si ju akoby do lona. Jeho telo zo zadu zapadlo k jej telu. Zašiel jej rukou pod tričko, chcel zaspať držiac ju v náručí. Ešte pred pár dňami by ju to bolo potešilo. Teraz nie. Odtlačila ho so slovami: „ dobrú noc“.

Zle spala, ak sa to vôbec dá nazvať spaním. Vždy keď konečne zadriemala, strhla sa z nejakého sna. Keď videla, že sa brieždi, vstala, obliekla sa, Adamovi napísala na lístok:  „Postaraj sa o Tomáška, prídem domov až večer.“ Taxíkom sa dala odviesť až k zrubu.  Vtáky už čvirikali, ale inak nikde žiadne známky, že by už bol niekto hore. V čo najväčšej tichosti si zobrala ruksak a chcela odísť, ale zazdalo sa jej, že v kuchyni niekto je. Bol tam Vlado. Spoločnosť mu robila fľaša whisky.

„Musím odísť, rozpadá sa mi rodina a ja sa musím rozhodnúť, či ju chcem ešte zachraňovať...“ sklonila sa k nemu a pobozkala ho na rozlúčku. Chcel viac, ale jej ústa už boli ďaleko.

„Dievčatko moje, neodchádzaj! Zostaň tu so mnou.“

„Nemôžem, zavolám ti v pondelok.“

„Milujem ťa od prvej chvíle ako som ťa uvidel. Vliezla si mi pod kožu a nedokážem sa ťa zbaviť. Každú s tebou porovnávam.“

„Zavolám ti v pondelok, musíme sa porozprávať.“ Nevie čo hovorí, určite toho vypil viac ako bolo treba. Pomyslela si a nechala ho tam. O neho nemusela mať strach.

30. Naštartovala, do prehrávača vložila CD čo jej daroval Dávid. Majestátna, vážna, ale ľúbivá melódia sa jej zapáčila. Presné tóny jej začali upratovať myšlienky, pohyby sa zautomatizovali. Nemusela sa sústrediť, cestu poznala a nebolo na nej zatiaľ ani živej duše. Takty motora akoby ladili s hudbou, ktorú ktosi veľmi dávno akoby skomponoval práve pre ňu, pre túto chvíľu. Začala pomaly rozoberať na drobné ČO všetko a PREČO sa jej vlastne v ostatnom čase stalo. Nebola si istá mužom, ktorý jej pred oltárom sľúbil vernosť až po hrob, ale pochopila aké ľahké je podľahnúť krátkej láske. Spomenula si aké povzbudzujúce je keď jej muž skladá komplimenty, aké osviežujúce je flirtovanie, aké príjemné jej bolo keď ju Dávid bozkával, ako zatúžila po Vladovi, ako...do riti,...ale... ona dokázala neprekročila hranicu. To je pre muža až také nemožné? ...Vlado sa dokázal ovládnuť. ...ale Vladovi to nedovolila ona. Ak fakt Eva nadbiehala jej mužovi...tak...aj tak...mohol jej predsa odolať... Pochopila ešte jednu vec. Adam je lovec, má rád výzvy, má rád partnera, ktorý mu kladie odpor, s ktorým môže bojovať a nad   ktorým môže víťaziť. Ona sa mu úplne podvolila. Toľko ustupovala a prispôsobovala sa, že sa s ňou začal nudiť a možno ...možno si ju prestal aj vážiť.

Išla smerom na Žilinu. V Terchovej sa zastavila, rozhodla sa, že prejde Jánošíkove diery. Potrebovala byť čo najdlhšie sama. Dúfala, že splynie s prírodou a pochopí jej schopnosť samo uzdravenia a regenerácie. Na križovatke trás si v kolibe kúpila kofolu s horalkou, posadila sa do tieňa a chvíľu pozorovala ostatných turistov. „Ako to ten Vlado myslel? Čo všetko to potáral?“ Nepamätá sa, že by to niekedy prehnal s alkoholom. Na chvíľu si ľahla na trávu. Únava ju premohla a ani nezbadala ako, zaspala. Keď sa prebrala, obloha bola zatiahnutá. „Asi bude pršať“ pomyslela si „ nevadí, možno potrebujem zažiť ozajstnú riadnu búrku, aby mi tá moja, súkromná, nepripadala taká hrozná“. Vstala a pobrala sa ďalej. 

Nezmokla. Prechádzka jej urobila dobre. Domov dorazila okolo ôsmej. V obývačke boli rozhádzané hračky, v kuchyni neporiadok, zjavne z prípravy večere pre Tomáška. Takže Adam sa nezdržal a vrátil sa skoro. To ju potešilo. Všade bolo ticho. Pozrela na hodiny,   asi uspáva malého. Veci si nechala len tak    v chodbe. „Potom to všetko upracem“ pomyslela si a išla si napustiť vaňu.

Adam sa skutočne vrátil domov skoro, zdesenej svokre povedal, že ho trafila zablúdená loptička. Kto vie, snáď mu uverila. Celé popoludnie strávil so synom. Niekoľkokrát mu volala Eva, ale nezdvihol to. Venoval sa síce Tomáškovi, ale v mysli sa stále vracal k Hanke. Hanka sa zmenila, lebo sa mu absolútne prispôsobila. Keď sa spoznali, bola nezávislá, rozhodná a samostatná. Nebolo ľahké získať si ju. Bola silná aj krehká súčasne. Tieto protiklady ho priťahovali. Vzdala sa svojho koníčka, kariéry, ustúpila vo všetkom aby uprednostnila rodinu a jeho. Na jednej strene to bolo potrebné, ale na druhej strane tým strácala u neho   na cene. Mal rád prekážky ktoré musel zdolávať, to preto ho Eva tak priťahovala, preto stratil hlavu. Bola to korisť ktorú musel mať. Hnal ho pud lovca.

Tomáško konečne zaspal. Sedel pri jeho postieľke, hľadel na toho malého človiečika a v duchu sa mu premietalo ako prišiel na svet. Bol pri pôrode a nikdy nezabudne na tú bezmocnosť ktorú cítil, keď videl trpieť milovanú ženu. Nikdy nezabudne na ten okamih, keď sa všetko to zúfalstvo dokázalo razom premeniť na neopísateľné šťastie, keď mu lekár dal do rúk to malé o dušu kričiace klbko. Keď prvýkrát držal svojho syna.

Pohladkal ho, dal mu pusu. „ Dobrú noc anjelik môj“ pošepkal skôr pre seba a potichu zavrel za sebou dvere.  

Našiel ju vo vani plnej peny. Plakala. Bola taká zraniteľná. Sadol si na vaňu, chytil jej tvár do dlaní a pobozkal ju. Jej pery ho prijali smutne i dychtivo, oddane i nedočkavo . Cítil z nej vášeň aká býva keď je niečo prvý, alebo posledný krát. Vyzliekol sa, pri tom ju neprestával bozkávať. Vošiel k nej do vane a neskôr aj do nej samotnej. Vyvrcholili intenzívne, spolu, potichu.

leilika: 31. Adam vstal a obliekol sa. Do práce šiel pomaly, takmer krokom, akoby tam nikdy nechcel dôjsť. Bol zmätený sám zo seba a zo svojho správania. Čo vlastne robí? Čo chce?

            Donedávna mal spokojný život, dobrú manželku, syna a prácu, ktorá ho napĺňala. Potom prišla Eva. Vtrhla do jeho života ako uragán, ktorý po sebe zanecháva spúšť. Nechcel to takto...mohol prisahať, že to nechcel takto, ale stalo sa.  Z jednej schôdzky bolo niekoľko, z jedného nevinného bozku vášnivé milovanie na nezvyčajných miestach. Pri nej pociťoval vzrušenie, cítil, že žije. Možno až príliš...

            Doteraz pred sebou vidí smutné, slzami zaliate Hanine oči, keď ich prichytila spolu. Ako mohol byť taký neopatrný! Od zlosti tresol rukami do volantu.

„Adam, ty si neskutočný babrák“, ešte teraz počuje posmešný hlas svojho kamaráta a kolegu. „Nájsť si milenku a nechať ju za sebou chodiť do práce, obedy počas dňa na verejnosti .. čo si čakal? Takto sa správa niekto, kto chce, dokonca sa vyžíva v tom, že je odhalený a nie manžel, ktorý si  chce bokom chvíľu užiť.“

            ,Áno, babrák, neskutočný babrák, priznal si Adam. Ale ako mal vedieť, ako a čo má robiť? Svojej manželke bol roky verný, nevedel v tom „plávať“. Teraz sa topí. Topí vo vlastných klamstvách. Keď je s Hankou, je šťastný a cíti k nej lásku, keď je však s Evou, cíti to isté. Šliapol na plyn.

Eva. O chvíľu sa stretnú. Po tom nešťastnom odhalení na obede sa ešte dôverne nerozprávali. Nechcel, nevedel, čo by jej povedal. Teraz budú spolu a vedel, že to nebude príjemné stretnutie. Nedvíhal jej telefón a po jeho odchode s Hankou z baru po turnaji jej bude mať čo vysvetľovať. Už videl parkovisko za mestom. Zapol smerovku a zastavil za Eviným čiernym BMW. Zhlboka na nadýchol a vystúpil.  Eva podišla k nemu a vtisla mu bozk na líce. Odtiahol sa.

„Čo sa stalo, Adam? Prečo ma zrazu ignoruješ? Myslíš si, že týmto niečo vyriešiš?“, smutne naňho pozrela.

„Eva, prosím ťa. Ja už takto ďalej nevládzem. Nevládzem, chápeš ma? Čo mám robiť? Čo?“, pozrel na ňu a v očiach mal slzy.

Podišla k nemu a objala ho.

„Adam, ľúbim ťa. Ani ja som to takto nechcela, ver mi. Chcela som ti niečo povedať, ale nedvíhal si mi telefón. Nechcel si sa stretnúť a po turnaji...veď vieš Adam... Čo máš robiť? Rozhodni sa sám. Tu máš“, podala mu do ruky nejaký papier.

Pobozkala ho a odišla.

Toto Adam nečakal. Čakal výčitky, hnev, krik, možno plač a nadávky, ale nie toto. Ani ju nezastavil. Nestihol. Nechápavo sledoval, ako sa Evino auto vzďaľuje  preč.

            Pozrel na papier, otvoril ho a začal čítať. To, čo tam bolo mu vyrazilo dych. Zatmelo sa mu pred očami a srdce mu išlo vyskočiť z hrude. Musel si sadnúť.

Tehotná. Eva je tehotná, šiesty týždeň tehotenstva. Tak toto mu chcela povedať. Bol to iný pocit, ako keď sa dozvedel o Tomáškovi. Vzal do ruky mobil a trasúcou sa rukou vyťukal Evino číslo. Po niekoľkých tónoch zvonenia prijala hovor.

„Eva, ... ja ... ako? Odkedy to vieš? Prečo si mi nič nepovedala? Čo budeš robiť?“, ani nevedel, čo hovorí a čo chce vlastne počuť. Evu zasypali otázky.

„A kedy som ti to mala povedať Adam? Keď si mi nedvíhal telefón? Alebo vtedy, keď si sa mi zatajoval v práci? Kedy??  Čo budem robiť? Čo budeme robiť, ... my obaja, je to predsa aj tvoje dieťa. Ale nech sa už ty rozhodneš akokoľvek, chcem, aby si vedel, že si to dieťa nechám. Dlho som o tom uvažovala a verím, že si poradím aj sama. Aj bez teba, Adam“, informovala ho jedným dychom Eva a zložila telefón. Chvíľu zostal sedieť v aute.

            Neskôr, cestou do práce uvažoval. V hlave mal milión otázok. Čo teraz? Čo bude robiť? Bol rád, že do práce dorazil v poriadku a hneď si nalial koňak. A potom ešte jeden. Nahorkastý mok ho pálil na jazyku. Na chvíľu bol dokonca na seba pyšný. Bude znova otcom. Otcom.

Ale čo teraz? Ešte pred chvíľou sa miloval s Hankou a teraz sa dozvedel, že Eva je tehotná. Keď sa mu zdal jeho život doteraz dosť komplikovaný, teraz sa mu totálne zamotal. Nalial si ešte jeden pohárik. Musí sa sústrediť. Musí, je predsa v práci. Ale či môže? Neustále sa vracal k dnešnej rannej schôdzke s Evou, ...  k milovaniu s Hankou, ... Tomáško... Evino tehotenstvo. Ozaj, bude to syn, alebo dcéra? Po kom bude?

Odriekol všetky schôdzky a jednania, ale nemohol len tak sedieť.

mirec411: 32. Hana sa ráno zobudila v posteli sama. Adam bol už dávno preč a jej ostala celá posteľ. Spomienka na včerajší večer jej pripomenula myšlienky, ktoré ju prenasledovali príliš dlho. Už nepochybovala o tom, že včerajšie milovanie vo vani bolo posledné, ktoré zažila s Adamom. Bolo už len nostalgickou spomienkou na večery, keď jej milovanie prinášalo potešenie.

Nebývali to vášnivé chvíle plné napätia ako keď spolu začali žiť, ale boli to chvíle, ktoré jej duši i telu prinášali uspokojenie a takmer dokonalé uvoľnenie. Boli zohratou dvojkou, ktorá nepotrebovala zladiť orchester ich tiel a sex si vedela užiť po skoro nenápadnom úvodnom maznaní s veľkou rozkošou. Sex zvyčajne býval bez slov a obaja boli tak zaujatí vnímaním vlastných pocitov, až sa zdalo, že ich milovanie je úplne sebecké. Nikto z nich však nedbal na image prejavu ich milovania, no obaja mali pocit naplnenia vždy, keď sa ich telá od seba oddelili.
Hana sa prevalila na kraj postele a načiahla sa za mobilom. Žiadna správa ... iba čas jej pripomenul, že by mala vstať a urobiť prvé kroky do nového života...
Adam sedel vo svojej kancelárii a preberal posledné dve zákazky, ktoré sa mu podarilo získať po golfovom turnaji. Pomyslel na praktickosť týchto obchodných turnajov a šibalsky pokrútil hlavou. Ak sa mu v poslednej dobe nedarilo v súkromnom živote, tak o tom pracovnom sa to povedať nedalo.
Začul zaklopanie na dvere a do kancelárie vošla jeho asistentka s čerstvou poštou. Podpísal jej súpisku a keď odchádzala, objednal si u nej minerálku a začal triediť tých zopár obálok podľa vlastného rebríčka dôležitosti. Zrazu spozornel. Medzi poštou zazrel obálku s pečiatkou súdu...
Nalial si do pohára minerálku, ktorú mu asistentka položila na stôl a upil si.
Zdalo sa mu to divné, lebo firma nemala žiadne právne problémy a netrpezlivo otváral obálku. S vážnym výrazom v tvári dočítal obsah listu... položil ruku na kolená a zaboril sa ďaleko do svojho pohodlného kresla.
Znovu sa vystrel a čítal obsah... „Návrh na rozvod manželstva“... navrhovateľka... v... dňa...
Keď si už po niekoľký krát prečítal Hanine dôvody na rozvod, hodil list na stôl a zapadol znovu do kresla...
Ak si ešte minulý týždeň po milovaní s Hanou myslel, že sa to medzi nimi dá nejako do poriadku, tak táto správa vyvrátila všetky jeho nádeje, že Hana sa postupne vyrovná s jeho neverou i odcudzením, ktoré zavinil.
Keď si spomenul na Evine tehotenstvo a problémy, ktoré ho čakali aj tu, tak ucítil nedostatok vzduchu v pľúcach a vstal. Otvoril svoj malý bar, nalial si koňak a podišiel k obloku. Nevidel nič... V hlave sa mu neuveriteľnou rýchlosťou preháňal film jeho života v spleti s Hanou... Tomáško... Eva... závratný stav bez riešenia...
Nevedel kde začať a tak zvesil sako a bez obzretia sa vyšiel z kancelárie. Nevšímal si prekvapený pohľad asistentky a zabudol sa pozdraviť aj dolu pri odchode z firmy.
Hana sedela v pohovke s neotvorenou obálkou od súdu a čakala... Vedela, že dnes ju dostane aj Adam ...a ak doteraz nemal čas prichádzať domov ani neskoro večer, tak vedela, že dnes si nájde čas ihneď.
Sedela pokojne aj vo chvíli, keď pred ich domom zastalo Adamovo auto...

Romaniko: 33. Adam vstúpil až nápadne pokojne. Zastal v hale a zahľadel sa na Hanu. Nebolo možné vyčítať z jeho pohľadu, či je to pohľad plný výčitiek na Hanu, alebo či to bol pohľad, ktorým v rýchlosti hodnotil sám seba a ktorý zároveň prosil.

Odložil bokom tašku, v ktorej bola iba jediná obálka, no spôsob, akým to urobil, vypovedal skôr o taške plnej neúnosných problémov.
Nepozdravili sa... Hana odpíjala z kryštálového pohára plného minerálky a Adam si sadol do pohovky oproti nej, hľadajúc slová v spleti myšlienok.
Už cestou domov sa rozhodoval, ako bude reagovať a ako by sa daná situácia mohla vyriešiť. Zložitosť a závažnosť celej situácie si citeľne uvedomoval vlastne po prvý krát od doby, keď ho Hana uvidela s Evou.
Za všetky tie roky čo ju poznal vedel, že ak sa Hana rozhodne, nie je to v návale emócií, ale po dôkladnom zvážení. Navyše si až po „pretečení džbánu“ uvedomil, do akej situácie sa dostal nielen on, ale celá rodina, nevynímajúc rodičov a napokon aj Evu...
„Hanka..“, začal rozvážne „ty vieš, že aj napriek svojmu pochybeniu ťa mám rád a rovnako rád mám aj Tomáška. Aj keď to tak nevyzerá, neviem si predstaviť svoj život bez vás...“
Hlas sa mu zachvel a na chvíľku sa odmlčal. Hana pozerala na jeho sklonenú hlavu s pohľadom, ktorý upieral niekde ho obrovskej hĺbky. Nevravela nič...  len ticho čakala na Adamove slová.
„Až teraz si uvedomujem, že ty aj s Tomáškom ste jediní ľudia, ktorých milujem viac, ako kohokoľvek na svete. Nechal som sa uniesť šarmom Evy..., jej uvoľnenosťou ...a musím povedať, že aj vlastnou nerozvážnosťou a túžbou po niečom, čo v tejto chvíli neviem ani pomenovať. Myslím na Tomáška a jeho oči, ktorým budem musieť vysvetliť, kde som urobil chybu a prečo budem musieť odísť. Myslím na všetky tie krásne chvíle, Hanka, ktoré sme spolu prežili... na naše prvé chvíle spoznania, tvoj smiech, ktorý mi dával silu do života i do práce... na všetky šťastné dni i nádherné večery... na prvý moment, keď som uvidel Tomáška“
Hana si všimla, že Adamovi po lícach  stekajú slzy... Pamätala si na časy, keď si v takej chvíli prisadla k Adamovi, objala ho a tichými slovami útechy ho zbavovala žiaľu. Dnes však ostala sedieť a pozorovala slzy, ktoré si predierali cestu po Adamových lícach a tíško dopadali na vyleštené parkety pod jeho nohami...
Adam mlčal a Hana myslela na posledné dlhé mesiace – alebo už roky ? – keď bývala s Tomáškom sama a robila mu nielen matku, ale aj otca. Vymýšľala si pre neho výhovorky prečo otec nie je s nimi, prečo sa s ním nejde okúpať,  prečo... až do chvíle, keď sa prestal pýtať. Vtedy aj ona prestala Adama pýtať, prosiť ho  a dohovárať mu.
Celé dni a často i noci bývala sama, sama chodila na prechádzky, sama sa rozhodovala, sama sebe sa žalovala a nakoniec sa aj sama naučila uspokojovať vo chvíľach, keď telo žiadalo „svoje“.  Ostala na všetko sama a Adam sa pre ňu stal iba akýmsi spolubývajúcim, ktorý jej v posledných mesiacoch iba z akejsi povinnosti nezaujato naplnil jej túžbu po manželovi ...a mužovi. Keď mu vravela o svojich pocitoch, tak ju síce vypočul, ale všetko odbil skonštatovaním, že je všetko v poriadku a že jej obavy a pocity sú len myšlienky, ktoré jej robia zbytočné starosti a obom problémy... V začiatkoch sa nechala uchlácholiť, no posledné mesiace jasne ukázali, že to neboli iba zbytočné obavy, ale že je to realita, ktorá sa posadila Hane na hruď a zadusila v nej lásku, ktorú mala v svojom srdci pre Adama. Jej nikdy nerobilo problém odolať zvádzajúcim pohľadom i slovám mužov, ktorí mali na tvári plasticky upravený úsmev z ktorého trčali vybielené zuby. ...Milovala Adama a svoju rodinu takú, akou bola aj s jej každodenným stereotypom, ktorý po pár rokoch života vedeli s Adamom zahnať ďaleko od ich života.
 Ale dnes už bolo všetko iné. Adam sa pomaly a nenápadne každým dňom vytrácal z ich života a pre Hanu už viac nebol, ako bol...
Jeho nezodpovednosť, jeho necitlivé vnímanie jej pocitov ...a jeho sexualita, nad ktorou stratil kontrolu ju dohnali k rozhodnutiu. Možno to nebolo jediné riešenie, možno bolo aj iné, možno mali skúsiť..., možno čakala iba na zázrak..., možno... možno (!) - ale ona mala len toto jediné a žiadne iné by nevyriešilo jej situáciu.
Adam si opakom ruky nenápadne utrel slzy a s hlbokým nádychom sa vystrel s kresle.
„Hanka, ja viem že príčinou tvojho rozhodnutia som len ja sám a všetky moje chyby, ktorými som pokazil vlastne všetko, na čom mi kedy záležalo. Viem aj to, že svoje rozhodnutie nezmeníš a že som sa mal spamätať oveľa skôr, ako...“
Adam vydýchol a hľadal v sebe silu na posledné slová,  o ktorých vedel, že ich musí povedať aj napriek tomu, že Hanku rania viac, ako výstrel do hrude.
„.Je tu ešte niečo, čo ti musím povedať“ ,  Adam sťažka naberal dych... „Nedávno bola za mnou Eva ...a povedala mi, že so mnou čaká dieťa.“
Hane akoby sa zastavilo srdce. Trasúcou sa rukou zobrala pohár a hlbokým dúškom si upila. Voda, ktorú vypila sa razom menila na slzy, ktoré zaplavili jej tvár, v jej vnútri ostalo horúco a prázdno a nijako nemohla zakryť pomykávanie hrudníka, keď v sebe dusila plač...
Adam vstal a chcel ju objať ...no skôr, ako tak stihol urobiť ho Hana zastavila ráznym vystretím ruky, pridržiavajúc si druhou rukou ústa... Stihol iba vyriecť „Odpusť..., Hanka...“, a posadil sa do kresla zakryjúc si obomi rukami tvár.
V tej chvíli by sa dal krájať vzduch a nesmierne ťaživé ticho dopadlo na ich hlavy...
Po hodnej chvíli Adam prerušil ticho  „Hanka, zajtra sa odsťahujem... nebudem ti robiť žiadne problémy s rozvodom a dám vám všetko, o čo požiadaš.“
V tejto chvíli už ani Adam neudržal nový príval sĺz a tak sa otočil aby ich Hana nevidela, zdvihol tašku a odišiel na toaletu... Po chvíli vyšiel, otočil sa k Hane, akoby chcel ešte niečo povedať, ale nakoniec vyšiel z domu a tíško za sebou zatvoril dvere...

leilika: 34. Adam vyšiel z toalety v hotelovej izbe, ktorá bola už týždeň jeho novým domovom a zapol televíziu. Nezniesol to ticho okolo seba. Doma Tomáško stále niečo rapotal, až mu to niekedy liezlo na nervy. Až tu si uvedomil,  každý deň stále viac a viac, ako veľmi mu chýbajú – Hanka aj Tomáško. Čo by dal za to, keby mohol byť s nimi. Spolu. Za ten týždeň veľa uvažoval. S Evou sa dohodol, že sa o malé postará, je predsa jeho otcom, nebude mu nič chýbať. V tom mal jasno.  Na počudovanie Eva súhlasila. Adam mal až pocit, že chcela viac to dieťa, ako jeho samého. Bola šťastná, vyrovnaná a stále sa usmievala. Je pravda, že párkrát obrátila rozhovor na tému spoločný život, ale pochopila, že tadiaľ cesta nevedie a stiahla sa. Ľahol si na posteľ a pozeral večerné správy. Rozhádaná vláda … pomoc Grécku … štrajk lekárov … reťazová nehoda na moste Lafranconi ... most pre nehodu uzavreli a odklonili dopravu... Adam si povzdychol .. „dúfam, že do rána bude most prejazdný, inak si nechcem ani len predstaviť tie zápchy.“ Na chvíľu zatvoril oči a zadriemal.

Z polosna ho zobudilo neúnavné zvonenie mobilného telefóna. Znechutene pozrel na hodinky a prijal hovor z neznámeho čísla. 

„Dobrý večer. Pán Stachovič?“, ozval sa neznámy ženský hlas.

„Áno, kto volá?“

„Volám vám z príjmu Fakultnej nemocnici. Vaša manželka bola účastníčkou dopravnej nehody. Prijali sme ju k nám na ošetrenie. Medzi jej vecami sme našli kontakt na vás. Môžete prísť?“

Adam sa nestihol spamätať a nenachádzal slová. Zmocnila sa ho triaška. Nehoda .. manželka..nemocnica...

„Haló, ste tam pán Stachovič? Tak prídete?“, hlas neprestával naliehať.

„Áno“-  vyjachtal zo seba nakoniec. „ Aká nehoda? Ste si istá? Je v poriadku? Čo sa stalo?“, neprestával sa pýtať a rukou stláčal mobil.

„Vaša manželka je momentálne na vyšetrení, na ďalšie otázky vám zodpovie službukonajúci lekár, keď prídete. Teraz sa musím venovať svojej práci. Dovidenia.“, hovor sa skončil.

„Áno, prepáčte, samozrejme, že prídem“, povedal do nemého telefónu.

Čo mám robiť? Chytil kľúče od auta z nočného stolíka, hodil na seba koženku a vybehol von. Nevnímal cestu okolo seba, len šiel známym smerom k nemocnici. Nehoda .. teraz večer..naozaj ide o Hanku? Nepomýlili sa? Čo tam robila? Kam šla? Čo sa vlastne stalo? Je v poriadku?

            Pri predstave, že by prišiel o svoju Hanku, Adama zaliali slzy.  Až teraz si uvedomil, ako veľmi ju miluje. Až teraz si uvedomil, že by bez nej nemohol žiť. „Bude v poriadku, určite bude v poriadku, musí byť!“, presviedčal nahlas sám seba.

            Zastavil pri nemocnici a vbehol dovnútra. Zastavil sa na príjme a o chvíľu už počúval službukonajúceho lekára.

„Vaša manželka mala obrovské šťastie. Má nejaké odreniny na tvári a zlomeninu ruky, ale bude v poriadku. Teraz sa musíme v prvom rade postarať o dieťa, práve je pri nej lekár.“

Adam spozornel. Tomáško. Na malého ani nepomyslel. Bol s Hankou? Čo sa mu stalo? Kde je? „Chcem ho vidieť, rozumiete? Pustite ma za nimi! Čo sa stalo? Kde je Tomáš?“- Adam odsotil lekára a chcel ísť ďalej, ale lekár ho zachytil. Až teraz ho pochopil.

„Pán Stachovič, ukľudnite sa prosím. Vaša manželka bola v aute sama. Bude v poriadku. Práve je na gynekologickom vyšetrení, kolega vás bude bližšie informovať o jej zdravotnom stave aj o stave dieťaťa. Prvý trimester je kritický, ale podarilo sa nám zastaviť krvácanie. Ultrazvukové vyšetrenie neukázalo žiadne zmeny, plod je v poriadku. Hovorím vám, mala veľké šťastie. Ukľudnite sa a sadnite si.“, razantne povedal lekár a Adam ho poslúchol.

Zostal sám v nemocničnej hale. Sedel na starej, ošúchanej stoličke v rohu miestnosti, bledý ako stena, s trasúcimi sa rukami...okolo pobehovali sestričky a lekári v bielych plášťoch, zacítil nepríjemný nemocničný pach, ale duchom bol neprítomný.   

V mysli sa snažil spracovať to, čo práve počul. Vaša manželka bude v poriadku .. podarilo sa nám zastaviť krvácanie .. prvý trimester … dieťa.... Tomáško .. kde je Tomáško?

Adam v minúte vytriezvel a trasúcou sa rukou vyťukal číslo na svokru. Tomáško bol u nej. Odľahlo mu. Je v poriadku, malý je v poriadku. Nechcel jej povedať, čo sa stalo, ale zradil ho hlas. Plakal  ako malé dieťa. Musel to niekomu povedať, nemohol to ďalej v sebe dusiť. Povedal jej aj o Hankinom tehotenstve a bol prekvapený, že svokra o tom vedela. Po chvíli sa ako tak ukľudnil, a ubezpečil ju, aby za ním nešla do nemocnice. Tomáško spokojne spal a on nechcel, aby zostal sám v byte. Áno, hneď, ako bude niečo vedieť, zavolá jej a potom sa tam zastaví.

            Ukončil hovor a až teraz sa rozhliadol okolo seba. Zistil, že je v domácom oblečení a na  sebe má koženku a na nohách papuče. Keď mu zavolali, vôbec neuvažoval a  nahádzal na seba to, čo našiel. Vyzeral groteskne, ale to ho teraz vôbec netrápilo. Hanka bola prvoradá. Jeho Hanka. A dieťa, ktoré nosila pod srdcom .. jeho dieťa. Uprene sledoval dvere na nemocničnej chodbe, ktoré ústili do operačného traktu a čakal, kedy sa otvoria a niekto mu povie, ako je na tom Hanka.

Nečakal dlho a dvere sa rozleteli. Lekár zastal rovno pred ním.

„Pán Stachovič?“, zdvorilo sa opýtal.

„Áno, ako sa má? Je v poriadku?“ - nepustil lekára k slovu.

„Vaša manželka bude v poriadku, aj dieťa. Podarilo sa nám zastaviť krvácanie, plod zostal nepoškodený. Bude tu ale musieť zostať na pozorovaní, niekoľko dní, možno týždňov. Uvidíme, ako sa bude regenerovať jej telo. Je na konci dvanásteho týždňa tehotenstva, a zatiaľ sa zdá byť všetko v poriadku. Mala veľké šťastie. Teraz vám dovolím na chvíľu ju vidieť, ale ešte vás za ňou na izbu nepustím. Chvíľu si poleží u nás na JISke.“, zakončil lekár a rukou mu naznačil, aby ho nasledoval.

Adam šiel za ním a slzy sa mu kotúľali dolu tvárou. Hanka je v poriadku, aj dieťatko.

„Nebojte sa, dáme vám tu na nich pozor. Postaráme sa o nich“ - povedal lekár a rozlúčil sa s ním. Ešte dal pokyn sestričke a dvere sa za ním zatvorili. Čakala ho ďalšia pacientka. Sestrička  zaviedla Adama k presklennej stene za ktorou ležala Hanka .. ešte stále jeho manželka.