Adam II.

 

 

alacrita: 35. Vladovi  bolo hrozne, bolela ho hlava, žalúdok mal ako na kolotoči, nespal celú noc. Keď všetci odišli, ľahol do postele a milosrdný spánok mu poskytol vytúženú úľavu.

Už bola hlboká noc keď precitol. Po tme prešiel do kuchyne. Rozsvietil. Musel prudko zavrieť oči, lebo  ostré svetlo ho cez zreničky bodlo hlboko do hlavy. Pomaly ich otvoril, postavil vodu na kávu a rozhliadol sa po kuchyni. Bude musieť upratať. Bože, koľko toho vypil? Posadil sa za stôl a hlavu zaboril do dlaní. „Ja starý idiot, čo som to všetko povystrájal? Robil som jednu volovinu za druhou. “

Potom si zalial kávu, pomaly poupratoval, pobalil si veci. Keď skončil už svitalo. Zamkol zrub, sadol do auta a dal sa na cestu. Po minulé razy mu bolo vždy smutno keď odchádzal. Tentokrát nie.

***

Sedel v kabinete, keď zazvonil telefón. Znechutene sa za ním natiahol, ale keď videl na display *Hanka* srdce mu poskočilo, už mesiac  čaká, že zavolá. Nemal odvahu ozvať sa prvý.

„Áno Hanka? Ahoj.“ Pokúsil sa povedať čo najkľudnejším hlasom . 

„Ahoj Vlado.  Máš dnes chvíľku? Môžeme sa stretnúť?“

„Už som myslel, že sa neozveš. Hanka, ja....“

„Môžeme teda skočiť spolu na večeru, alebo len na kávu? „  skočila mu do reči  „..všetko ti porozprávam, mám toho veľmi veľa na srdci.“

„Hani, veľmi rád. O šiestej? „

„Platí, stretneme sa v Erbe“ a položila. Vlado ešte chvíľu prekvapene pozeral na mobil. Mal pocit, že sa to nedeje jemu, ale že sa pozerá na zlý seriál pri ktorom s takou obľubou plačú dôchodkyne. Srdce mu bilo, slová viazli v hrdle. Takto sa nechoval ani keď sa chystal na prvé rande.

Keď mu skončil tréning, nechal  si všetky veci na stole, ani ho neupratal. Nezobral si ani bundu, ponáhľal sa, aby nemeškal.

Hanka už bola v reštaurácii. Vybrala si stôl úplne vzadu, aby neboli všetkým na očiach a mohli sa nerušene rozprávať. Uvidela ho cez okno ako uteká cez cestu.  Usmiala sa. Vždy stál pri nej. Vždy sa na neho mohla spoľahnúť. Nikdy jej nič neodmietol. Aj teraz ju určite podporí.   Ktovie ako myslel tie slová, čo povedal vtedy v nedeľu ráno... možno to za neho hovoril len alkohol.

Vstúpil do miestnosti zadýchaný, ale hneď ju zbadal. Pomalým krokom sa k nej pohol, skôr ako si sadol, sklonil sa k nej a pobozkal ju na líce.

„Ahoj dievčatko moje. Trochu meškám, prepáč. Už si si objednala?“

„Ahoj, to nič. Ešte nie“ pokrútila hlavou a slabo sa usmiala. „Som ti veľmi vďačná, že si si našiel čas“

„Hanka!?“ pozrel na ňu vyčítavo „Čo tak oficiálne? Čo sa deje? Prečo si nezavolala skôr?“ ..ježííš, ale je trápny, jasné že nevolala, po tom ako jej opitý vylieval svoje srdce.... mal sa jej ozvať prvý...prečo jej somár nezavolal hneď v pondelok????

„ Nevolala som, lebo sa udiali ...teda zistila som...no urobila som veľa závažných rozhodnutí.“

„Som samé ucho . Nenapínaj!?“

Na chvíľu ich prerušil čašník, objednali si. Vlado horel nedočkavosťou, takže keď nezačala hneď hovoriť, opäť ju vyzval.

„Tak začni, počúvam ťa!“

„Podala som žiadosť o rozvod, Adam sa odsťahoval do hotela a som tehotná“ vysypala zo seba

Vlado sa nezmohol na slovo.

„Ani mi nepovedal, že sa nechce rozvádzať. Povedal len, že nechce byť bez Tomáška. Neprosil aby som si to rozmyslela. Vzdal to. Neurobil nič, len si zbalil kufre. Nesľúbil mi že už zostane len so mnou, že to čo sa stalo medzi ním a tou ženskou bol len úlet a že je to už dávno minulosťou. Odišiel. Odišiel za ňou“ chŕlila zo seba slovo za slovom, rýchlo, nesúvislo. Potrebovala dostať zo seba všetky informácie, ktoré ju ťažili a mučili „aj tá jeho je tehotná.“ Do očí sa jej nahrnuli  slzy

„Vlado?“ pozrela na neho smutne

Vlado sedel oproti nej a nechápavo na ňu hľadel s doširoka otvorenými očami. Čakal iný rozhovor, ani vo sne ho nenapadlo, že to bude mať takýto zvrat a že to naberie takýto rýchly spád.

„Vlado?!“ zopakovala otázku. Zdal sa jej neprítomný.

„Adam vie, že si tehotná?“

Teraz zostala prekvapená Hanka.  Iba toto ho zaujíma? Utrela si rýchlo slzy.

„Nie, nevie a ani sa to nedozvie, pôjdem na interrupciu.“

„Hanka! To nemôžeš! Musíš mu to povedať. Nemôžeš jednať takto zbrklo. On má tiež právo vedieť o tom. „

„Aké právo? Podviedol ma. Nedal mi jasne najavo čo chce robiť ďalej, nezaujímalo ho čo chcem robiť ďalej ja. Ide si založiť novú rodinu. Ja, Tomáško a ani to nové už tam nepatríme. On už nemá žiadne právo, je to len na mne ako sa rozhodnem a ja nechcem zostať s dvomi deťmi sama.“ Rozhorčilo, ju že sa Vlado nepostavil na jej stranu

„Hani, prosím ťa, ukľudni sa. Jednáš v afekte. Poďme si to v kľude prebrať. Kvôli jednej nevere sa netreba rozvádzať, ak sa dozvie že čakáte ďalšie dieťa, tak prehodnotí svoje konanie“  neveril  tomu čo hovoril. Prečo ju posiela naspäť do náruče toho sviniara?

„Vieš čo? Vôbec ti nerozumiem. Čakala som, že ma pochopíš. Že ma podržíš, ale ty si tiež len chlap, nepôjdeš predsa proti vlastnej krvi.“  Vstala a aby pred ním nevyronila už ani jednu slzu prudko vyrazila preč. Chcel ju zadržať, ale vytrhla sa mu. Ani sa nerozlúčila, chcela byť čo najskôr v aute.

Vlado zostal ako obarený. Oprel sa lakťami o stôl a zakryl si dlaňami tvár. Nespoznával ju, nespoznával seba. Prečo jej nedokáže povedať že ju miluje, že ju chce, že ak sa rozvedie, že ju príjme s otvorenou náručou, že mu nebude vadiť ak porodí aj druhé Adamovo dieťa. Nech nejde na potrat. Je taká zranená, nešťastná a on ju presviedča aby odpustila tomu, kto jej tak veľmi ublížil. Nemôže ju nechať takto odísť. Zobral telefón a vytočil lej číslo.

Hana už bola na moste Lafranconi, keď jej zvonil mobil. Strčila ruku do kabelky položenej na vedľajšom sedadle, ale nepodarilo sa jej nájsť zvoniaci aparát.

„do frasa“ zakliala, keď sa kabelka prevrhla a obsah sa vysypal na podlahu. Odopla si pás a natiahla sa za spadnutým telefónom.  Na displeji zbadala Vladove meno. Vystrela sa, chcela zdvihnúť hovor, ale už nestihla ...dupla prudko na brzdu. Krv jej stuhla v žilách. Bolo jej jasné, že už neubrzdí.

 

hallle 36: Adam sa pozeral na Hanu, ako bezvládne leží na posteli a spí. Všetko mu zrazu prišlo ľúto a neudržal sa začal hlasno plakať. Okolo neho prešla sestrička, ktorá sa pri ňom zastavila.

„Pán Stachovič...ste v poriadku?“, s obavami sa na neho pozrela.

Adam nedokázal odvrátiť zrak od Hany a uvedomil si, že v zlomku sekundy ju mohol stratiť navždy. Zdvihol ruku a pritlačil svoju dlaň na sklo. Ticho zašepkal.

„Hanka ľúbim ťa....“

Sestrička sa napokon vzdialila. Usúdila, že bude lepšie, ak ho nechá samého.

Adam zostal nehybne stáť a premýšľal o nich. Musí niečo spraviť. Musí sa nájsť cesta, ktorá vedie späť k ich spoločnému životu.

 Zrazu sa prudko otočil a ráznym krokom vychádzal z nemocnice. Po ceste vytočil Evine číslo. Telefón zvonil, ale Eva nedvíhala. Napokon až na tretí krát zdvihla.

„Adam? Prepáč nemohla som dvihnúť, mala som nejakú schôdzku.“

„Eva idem práve za tebou. Kde si?“

Eva zrazu ožila a hlas mala veselý.

„Zlatko práve som v bufete na káve, ale kľudne príď do mojej kancelárie. O chvíľku som tam.“  V jej hlave sa zrazu vynárala predstava, že zrejme mu chýba.

Adam zložil a pridal na plyn. Prešiel cez most na svetelnú križovatku a blížil sa k budove.

Zaparkoval a auto nechal v podzemnej garáži. Práve vychádzala z bufetu na prízemí Eva, keď ho zbadala. Usmiala sa a podišla mu naproti.

„Vitaj láska, som rada, že si prišiel. Poď ideme hore.“ Podala mu ruku, ale Adam nereagoval a šiel vpred k výťahu. Eva preto šla za ním a tušila, že sa niečo deje.

„Sadni si Eva. Musíme niečo prebrať a týka sa to nás oboch, aj mojej manželky.“ Ukázal jej na stoličku v kancelárii. Eve sa meravo na neho pozrela a napokon ho poslúchla.

„Hovor, čo máš na srdci.“ Neodpustila si iróniu v hlase.

„Eva skomplikoval sa mi celý život. Priznajme si obaja, toto nebola láska, bol to ošiaľ, chvíľková slabosť, celé sa nám to vymklo spod rúk. Nedokážem žiť bez Hanky, pochop to. Ak chceš budem ti prispievať na dieťa, nechaj si ho, ale nečakaj odo mňa nič viac. Hanka mala haváriu a leží v nemocnici. Toto všetko je len moja vina. Nemuselo sa to stať. Nič z tohto sa nemuselo stať a ja som mohol mať šťastné manželstvo a....“

„Stop Adam! Počúvaš sa vôbec?“ Eva vstala zo stoličky a po tvári jej stekali slzy.

„Všetko čo sa udialo medzi nami dvomi sa stalo spontánne. Nebolo to plánované. Som slobodná žena a vidím to tak, že ak muž podvedie svoju manželku, mal by si uvedomiť všetky následky, ktoré môžu tým všetkým vzniknúť. Ja sa nemám komu spovedať. Žijem svoj vlastný život, tak prosím nerob zo seba chúďa, ktoré jednoducho namotala nejaká pobehlica. Uvedom si, že toto nie je hra. Nemôžeš ma odložiť a jednoducho si pokračovať svoj vysnený ružový život. To že ti Hana nemôže odpustiť, nie je moja vina. Si za to zodpovedný a ver, že aj keby ťa poslala do čerta, nikdy by som s tebou nežila. Pretože si obyčajný zbabelec, ktorý sa snaží zachrániť svoju vlastnú kožu a snaží sa teraz kajať. Hanky mi je naozaj ľúto, lebo vyzerá, že je fajn žena a keby som ju poznala skôr, tak ver, že by som si o teba neobtrela ani moje podpätky. Áno niekto ma môže považovať za skazenú ženu, ktorá kradne manžela manželke, ale môj názor je taký, že ak ten chlap za niečo stojí, tak nepodľahne žiadnej sukni, aj keby behala pre ním holá a sadla si mu do klina. Tajne som zo začiatku verila, že sa možno stane zázrak a že zostaneš so mnou, ale všetko vidím teraz úplne inak. Triezvo. Tak už sa nemusíš báť, že ťa budem obťažovať. Je len moja vec, či si dieťa nechám a ako sa rozhodnem. Ty nemáš nárok na nič už. A kašlem na tvoje peniaze. Tie som nikdy nepotrebovala, dokážem sa uživiť sama. A teraz vypadni! Môžeš si už vydýchnuť ty smrad...“ Eva bola červená od zlosti a slzy jej zmáčali celú tvár. Uvedomila si, že by už nikdy Adama nedokázala mať rada a pozrela sa na neho s odporom. Jej ruka smerovala ku dverám, ktorým ukazovala smer.

Adam sa cítil v rozpakoch, pretože nepredpokladal, že Eva bude takto reagovať. Cítil obrovskú úľavu, radosť, ale zároveň mu bolo ľúto Evy, pretože po prvý krát mala úplnú pravdu vo všetkom, čo povedala.

Vychádzal ticho ku dverám. Potom sa v nich otočil a pozrel sa na Evu , ktorá stála otočená k oknu.

„Je mi to ľúto Evka, že to takto dopadlo, ale...nedokážem viac urobiť.“

„Zmizni už...“ticho odpovedala.

Adam vyšiel von, sadol si do auta a rozhodol sa, že strávi čas v nemocnici s Hankou, pokiaľ sa nepreberie....

 

hallle: 37. „Som krava, ak som si naivne myslela, že tento chlap mi za to stojí“ povedala si Eva, keď Adam vyšiel z dverí von.

Sadla si a cítila nevoľnosť, ktorú mávala dosť často. Premýšľala, ako bude pokračovať. Vedela, že si poradí aj bez neho, ale cítila, že sa potrebuje o niekoho oprieť. Napokon si prehodila cez seba sako, vyšla z kancelárie a povedala asistentke, že dnes si berie voľno a aby jej zavolala, len v nutnom prípade.

Adam sa v tej chvíli už ponáhľal za Hanou do nemocnice. Eva tušila, že zrejme bude tam a jediné čo cítila, bola potreba sa s Hanou porozprávať medzi štyrmi očami. Napokon sa rozhodla, že pôjde za ňou nasledujúce ráno po prehliadke.

„Pani niečo vám spadlo.“ Vytrhol ju z myšlienok hlas muža a vzápätí si všimla, že jej podáva jej zápisník, ktorý sa jej vyšmykol spod saka.

Nezdvihla však zrak, len poďakovala a pokračovala ďalej. Dotyčný sa jej však znova prihovoril.

„Pani...ste v poriadku?“ až potom zdvihla zrak a všimla si upraveného muža v staršom veku oblečeného v čiernom obleku.

„Áno ďakujem, len som bola zamyslená. Naozaj ďakujem.“ Týmto chcela Eva ich rozhovor ukončiť.

„Viete...neprídete mi až tak v poriadku. Máte uslzené oči a veľmi smutný výraz tváre. Tipujem, že ste sa pohádali s priateľom, alebo ste práve dostali výpoveď.“ Snažil sa zavtipkovať.

„Máte pravdu urobila som jeden posraný veľký omyl vo svojom živote. A áno necítim sa dobre, lebo sa mi nechce ani dýchať. Čochvíľa budem pred sebou mať brucho, ako melón a ešte tomu som si vôbec nie istá, či to naozaj chcem. Čo chcete ešte počuť?“ vybuchla a rozhadzovala rukami okolo seba. Ale cítila v tom momente veľkú úľavu, že môže niekomu úplne cudziemu vyšteknúť svoje obavy, bez toho, aby ju hodnotil za činy, ktoré spravila.

„Hm...tak na toto je len jeden liek. Prechádzka v prírode a správne chytiť dych. Možno pohárik vína a nohy v teple.“

Nastalo ticho a Eva mu bola otočená chrbtom. Trvalo to niekoľko sekúnd a zrazu sa Eva začala smiať.

„Máte pravdu, možno práve toto by mi pomohlo. Gratulujem už dávno ma takto nik nerozosmial.“ smiala sa Eva z plného hrdla a bolo vidieť, že i neznámeho muža tým pobavila.

„No, ak by som bol ja žena a bol som v takej kaši, ako ste vy a práve by ma oslovil nejaký úplne cudzí muž, ktorý je otravný a dáva aj nejaké rady, tak ho zrejme pošlem do čerta. Ale to by som nechcel. Jediné, čo by aj mne pomohlo, je práve to čo som vám poradil.“ Muž pôsobil veľmi sympaticky a mohol mať okolo päťdesiatky. Mal mierne šedivé vlasy a bolo vidieť, že má pekne stavané telo. Strednej postavy, hnedé oči. Nos mal súmerný a pery mierne vykrojené. Aj oblek si Eva všimla, že bol kvalitný. Bolo vidieť, že je zrejme finančne zabezpečený a vyrovnaný zrelý muž.

„Čo by ste povedali, ak by sme vyrazili hneď teraz. Poznám v blízkosti jeden pekný park s jazierkom. Dokonca je tam reštaurácia, kde výborne varia a keďže ste tehotná, ako ste spomínali ten melón, verím, že vám musí aj dobre chutiť. A nebojte sa...nie som žiadny úchyl, kľudne môžete zavolať a preveriť si ma.“ Usmial sa a podal jej svoju vizitku. Z tváre mu žiarili krásne biele zuby.

Eva zobrala vizitku z jeho rúk a čítala.

Spoločnosť -Westaring-nehnuteľnosti a starožitnosti

Juraj Winter-majiteľ

07844/544455

Ďalej tam stála emailová a webová stránka a sídlo spoločnosti.

„Chcete na mňa urobiť dojem? Veď ani neviete, či som vydatá. Nepoznáte ma a ja nepoznám vás. Čo ak by som vás udala, že ma obťažujete?“ nadvihla obočie, ale bolo vidieť, že ju tento muž veľmi zaujal. Cítila sa v jeho blízkosti dobre, ako keby ho poznala roky.

„Nech sa páči, pani, vytočím vám aj číslo. Nebudem namietať, ak to urobíte, dokonca i počkám na nich. Neoslovujem ženy na ulici, ale cítil som z vašej tváre, že potrebujete blízkosť hoci aj mačky.“ Bolo vidieť, že si je dobre vedomý svojej vnútornej sily a Eve to veľmi imponovala. Vždy sa ona cítila pri mužoch, že má navrch. Ale pri tomto sa cítila v pár minútach úplne maličká a chránená, hoci sa jej ani nedotkol.

Zvláštne...pomyslela si. Nepoznám ho a je mi fajn. Zrazu zo mňa spadol smútok a žiaľ. Necítim hnev, cítim len akúsi úľavu.

„Nebudem nikoho volať. Nemám prečo.“

„Tak? Čo tak o dve hodiny tuná na tomto mieste? Vyzdvihnem vás tu prejdeme sa, najeme sa a svet bude hneď krajší.“ Znovu sa usmial bielymi zubami a uvoľnil si kravatu. Eva si všimla jeho hnedú hruď, kde vytŕčali jemné tmavé chĺpky.

„Hm ponuka lákavá. Mala som pôvodne v pláne prísť domov, zatvoriť za sebou dvere a roztrhať pár vankúšov. Tak som to cítila. Dobre risknem to. Ale, buďte si vedomý, že si o vás zistím všetko vopred.“ Zdvihla ukazovák a jemne sa usmiala.

„Som Juraj, a vy?“ Pristúpil nakoniec k nej bližšie a podal jej ruku.

„Eva...jednoducho Eva“ podala mu ruku.

„Dobre teda, sú dve hodiny. Mám teraz nejakú schôdzku. O dve hodiny sa tu stretneme, súhlasíte? A kľudne si overte všetko o mne. Jednoducho potrebujem i ja vypnúť a  porozprávať sa s niekým. Neberte to v zlom a už vôbec nie, že vás balím. Cítim to tak a...no cítim.“ Pozrela sa Eve do očí a ona sa cítila troška zmätene.

„Dobre o dve hodiny. Zatiaľ, dovidenia, Juraj.“ Ponáhľala sa k autu a kým naštartovala sledovala muža v spätnom zrkadle.

Bože asi mi šibe. Idem s neznámym mužom úplne bez obáv. Môže ma zabiť, znásilniť alebo uniesť a nik nebude o mne vedieť nič. Chvíľu premýšľala ale napokon mávla rukou a povedala si nahlas.

„Nemám už čo stratiť. Kašlem na to pôjdem.“ Naštartovala auto a odišla sa domov prezliecť a upraviť.

 

38. Adam sa ponáhľal za Hanou a cítil ohromný pocit slobody, keď to ukončil s Evou.

Aj keď sám nevedel, či mu Hana odpustí...vedel, že s Evou už skončil a tak v ňom pretrvávala štipka nádeje. Jediné čo cítil, bolo byť nablízku svojej manželke a nenarodenému dieťatku. Cestou do nemocnice zavolal svokre, aby Tomáška chvíľku ešte postrážila.

„Pán Stachovič...vaša manželka sa práve prebrala, ak chcete môžete k nej ísť. Ale musí oddychovať takže... na chvíľočku, dobre?“ usmial sa na neho doktor, keď videl Adama na nemocničnej chodbe.

Adamovi poskočilo srdce, ale cítil sa troška nesvoj. Nevedel sám, ako bude Hana reagovať, keď ho zbadá.

„Ahoj Hanka... ako sa cítiš?“ podišiel k posteli a Hana otočila tvár k nemu.

„Ahoj... kde je Tomáško?“ vyšlo z nej a bolo vidieť slzy v jej očiach.

„Tomáško je v poriadku, neboj sa. Je u mamy a zajtra s ním prídem za tebou.

„Nie, Adam, nech príde s mamou sem. Nemám chuť sa s tebou rozprávať.“ Odvrátila tvár a pozrela sa do okna.

Adam zostal ticho a premýšľal čo povedať. Vedel, že naliehanie nepomôže.

„Vieš Hanka... dlho som premýšľal a to čo sa teraz stalo... veľmi som sa bál, že by som ťa mohol stratiť navždy. Ani nevieš ako. Neviem si predstaviť deň bez teba, ani hodinu. Ak by sa dalo vrátiť všetko nazad... dal by som za to všetko, ver mi.

„Adam, aj ja som premýšľala nad nami a jediné čo mi napadlo je to, že si musíme dať pauzu, aby sme obaja zistili na čom sme. Som si vedomá, že Tomáško ťa potrebuje, ale ja teraz nie. Zistila som, že s tebou nemôžem žiť. Nie teraz. Netuším kedy....možno sa to časom spraví, ale veľmi si mi ublížil a ja... nedokážem takto žiť a tváriť sa, že sa nič nestalo. Vždy som si myslela, že takéto niečo sa stáva len vo filmoch a v zlom manželstve, ale naše manželstvo bolo vždy krásne a boh mi je svedkom, že som nikoho tak nemilovala ako teba. Ale potrebujem čas a nechcem ťa teraz pri sebe. Chcem nájsť samu seba....“ tentokrát Hana hovorila pokojným hlasom a jej tvár bola ubolená. Videl v nej bolesť a smútok.

„Dobre, Hanka, budem čakať. Aj keby to mala byť večnosť. Ja počkám... chcem teba a Tomáška. Chcem náš život nazad a budem za to pykať.“ Podišiel k nej a pohladil jej ruku. Hana ho chytila za dlaň a pevne mu ju stisla. Pozrela sa na neho a povedala:

„Zničí nás to ak by sme teraz zostali spolu“ napokon mu ruku uvoľnila a ticho dodala.

„Teraz už bež... prosím“ znovu sa otočila k oknu.

Adam sa otočil a ticho vyšiel z izby. Sadol si do kresla na chodbe a hlavu zaboril do dlaní. Nehanbil sa, že plače. Ani to, že ho vidia okoloidúci ľudia. Bol pripravený čakať... sám nevedel ako dlho a či tento boj vyhrá.

 

39. Eva nervózne prešľapovala na mieste, kde sa stretla pred dvomi hodinami s neznámym cudzincom.

„Bože to bol nápad, asi som sa zbláznila. Čo to robím?“ zmätene si prstami upravila vlasy.

Obliekla si svoje obľúbené modré šaty, ktoré jej kúpil Adam k narodeninám. Vždy mu v nich pôsobila neuveriteľne sexy. Zrazu počula kroky a spoza rohu vošiel do garáže tajomný muž.

„Aaaaa... tak už ste tu...ponáhľal som sa, aby ste na mňa nemuseli čakať.“ Znovu sa mu rozžiarila tvár . „Poďte nastúpte do auta a unesiem vás“ ukázal smerom k jeho autu.

„A kam ma unesiete?“ usmiala sa, ale poslušne kráčala s ním k autu.

„Nechajte sa prekvapiť“ žmurkol tmavými očami.

Cestou sa jej pýtal na jej prácu, vzdelanie a kedy bude mať termín pôrodu.

„No to by som vás mal viezť ako v bavlnke a dávať na vás pozor.“

„A čo vy? Máte deti?“ obrátila k nemu tvár. Zrazu si všimla jemnú jazvu na jeho líci a mala nutkanie ho po nej pohladiť.

„Moje deti vyleteli z hniezda už dávno. Mám dve dcéry a jedna pred mesiacom porodila, čiže som dokonca už i dedko.“ Pohladil prstami volant a stíšil hudbu, ktorá sa ozývala z rádia.

„A čo manželka?“ Nemohla odolať tej otázke.

„Moja manželka sa odsťahovala so svojim milencom minulý rok, čiže som v rozvodom konaní, na budúci týždeň máme súdne pojednávanie.“ V jeho tvári bol vidieť smútok a spomienky.

„Prepáčte...nechcela som..“  cítila sa previnilo.

„Ale nie...pýtajte sa. Nemám čo tajiť. Každopádne naše manželstvo už dávno nefungovalo tak, ako malo. Nie som však prvý ani posledný a vy? Ako je to teda s vami?“ pozrel jej do očí a Eva mala chuť sa v nich utopiť.

„Ja? Hm...zamilovala som sa do nesprávneho človeka. V nesprávny čas...ženatý. Čaká so svojou ženou dieťa, tak ako i so mnou. Irónia však? Myslela som si, že ju opustí a začne nový život so mnou a tak sa mi to všetko vrátilo i s úrokmi. Nikdy viac ženatý muž...bol to omyl. A zrejme za to budem pykať do konca života, že som kradla niekomu manžela.“ V očiach mala slzy a v tom momente sa jej vybavil Adam.

„Hm zaujímavé...ale nehovorte takto nikdy o sebe, Eva. Vždy je nejaké riešenie a sme len ľudia. Každý robí chyby, len nie každý si to dokáže priznať. Zostane vám dieťa a to je to najkrajšie čo môže v živote ženy byť. Začínate nový život...viete koľko ľudí by chcelo začať nový život a nemajú šancu?“ podal jej z priehradky papierové vreckovky.

„No, už budeme na mieste...“ zabočil volantom k lesnému areálu.

„Nádhera...tu som ešte nebola a ani neviem, že to tu je. Ako ste vedeli o tomto tuná?“ Eva pozorovala krásnu prírodu, jazierko a pár chatiek.

„Nevedel som...spýtal som sa môjho obchodného partnera.“ Zasmial sa a podal jej ruku.

„Môžem vás viesť za ruku?“ zostal stáť a ponúkol jej ruku.

„Eh no musím uznať, že ste dobre vybrali“ automaticky mu podala ruku a šli smerom k chatkám.

Cítila jeho teplé ruky. Boli také jemné a bezpečné...Palcom jej automaticky hladil jamku na zapästí.

„No a je tu dokonca ukrytá ja malá kaviareň. Zájdeme na kávu a potom sa prejdeme. Čo vy na to?“ otočil sa telom k nej s chvíľu ju pozoroval zblízka.

„No, už ste rozhodli za mňa“ zasmiala sa, ale v momente, keď mal tvár blízko jej, zostala v pomykove.

„Poďme....“ napokon sa pohol a znovu ju chytil za ruku.

Eva cítila, že tento človek bude v jej živote veľmi dôležitý...navždy.

 

40. leilika: Po nekonečných minútach vstal a pohol sa smerom k východu z nemocnice. Len čo otvoril dvere, ovial ho studený vietor. Uslzenými očami pozrel na nebo a v tej chvíli sa ho zmocnila neuveriteľná eufória. Bude to v poriadku, všetko bude v poriadku. Adam cítil, že sa začala nová etapa jeho života.

            Musí sa snažiť, musí Hanke dokázať, že mu na nej záleží. Vedel, čo urobí. V práci si všetko zariadil tak, aby sa mohol čo najviac venovať Tomáškovi, kým bude Hanka v nemocnici. Vedel síce, že svokra mu s ním rada pomôže, ale Tomáško bol rád so svojím ocinkom. Pracovať mohol aj doma a Tomáška mal stále na očiach.

            Ráno mu pripravil raňajky, nakŕmil ho, poumýval, obliekol a odniesol do súkromnej škôlky. Zo začiatku sa bál, ako bude malý reagovať na zmenu, ale potešil sa, keď uvidel, že sa Tomáško do škôlky teší. Mal rád deti a spoločnosť. Adam sa potešil, že nemusí riešiť každodenný plač, ako mnoho iných rodičov.

Potom sa ponáhľal do práce. Popoludní skočil k svokre, ktorá malého vybrala zo škôlky skôr, keďže on nemohol, a hoci mu ponúkala, že mu pomôže aj s domácnosťou, Adam ju taktne odmietol. Musí to zvládnuť sám .. keď to zvládla Hanka, musí aj on. Varil, pral, upratoval a hral sa s malým. A každý deň bol v nemocnici pri Hanke. Najskôr chodil len sám, neskôr, keď ju preložili na oddelenie, chodil aj s malým. Ako dobre, že s ním mohol prísť. Adam cítil, že keď za ňou prišiel sám, Hanka s ním rozprávala akoby nasilu a zo slušnosti, ale keď bol s ním malý, uvoľnila sa a Adam bol rád, že ju vidí opäť šťastnú.

Hanka sa malému potešila, stále sa naňho pýtala a aj Tomáško sa na mamu tešil. Adam s ním mal síce problém zakaždým, keď odchádzali z návštevy, lebo malý plakal a chcel ostať s maminkou, ale  utíšil sa, keď sa s ním Hanka porozprávala. Adam obdivoval, aký vplyv naňho mala, ako presne vedela, čo mu povedať, aby prestal plakať a začal sa usmievať.

 

Takto prešlo niekoľko týždňov. Adam robil, čo mohol a na počudovanie sa mu všetko darilo. Kedykoľvek prišla svokra, bola prekvapená, ako je u nich doma čisto, upratané, navarené a Tomáško spokojný. Povedala to aj Hanke a tá musela priznať, že Adam sa teraz snaží.

„Škoda, že až teraz.“  – povzdychla si a smutne pozrela na bielu nemocničnú stenu.

„Netráp sa dievčatko moje, teraz musíš byť silná. Pre to malé a pre Tomáška. A pre seba.“- povedala jej mama. „Lekár mi povedal, že je všetko v poriadku, z najhoršieho si vonku, ale stále si musíš dávať pozor. Čoskoro ťa pustia domov. Už si rozmýšľala, ako to bude, keď sa vrátiš?“

„Rozmýšľala mama, rozmýšľala ... ale neprišla som na nič...“- odpovedala úprimne Hanka.

„Pozri Hanka, je to na tebe. Ja ti so všetkým pomôžem, kedykoľvek budeš potrebovať moju pomoc, som tu pre teba. .... Tomáško si teraz na Adama zvykol, neviem, ako bude reagovať, keď .....“ – nedohovorila. Stará žena rýchlo siahla do kabelky pre vreckovku a utrela si oči.

 

Pre svoju jedinú dcéru chcela len to najlepšie. Dlho žila v tom, že je všetko v poriadku, že manželstvo jej dcérky je šťastné, .... až posledné týždne cítila z Hanky akýsi nepokoj, ktorý u nej dovtedy  nepostrehla. Teraz sedela vedľa nej na nemocničnej izbe a musela riešiť to, čím si kedysi sama prešla. Aký je ten život zvláštny, povzdychla si. Len aby neurobila tú istú chybu ako ona. Ale, čo je pre ňu lepšie? To keby vedela. Keď uvažovala o sebe a svojom manželstve, priznala si, že sa isté veci dali riešiť aj iným spôsobom. Odstupom času to vedela a pozerala sa na to inak. ... Nechá to na Hanku. Keď bude chcieť, porozpráva sa s ňou, poradí jej, ale konečné rozhodnutie musí urobiť Hanka ... tak, ako ona kedysi. 

 

41. hallle: Eva trávila s neznámym Jurajom čoraz viac času. Obľúbila si jeho humor a nadhľad na život. Imponovala jej jeho rozhodnosť a šarm. Vždy vedel čo a kedy má povedať...

Po nejakom čase sa rozhodla k Jurajovi presťahovať. Naliehal, že ju chce mať pri sebe aj kvôli vzdialenosti. Juraj musel za Evou chodiť niekoľko kilometrov a chýbala mu čoraz viac. Eve sa črtalo už bruško a pribrala aj pár kíl. Tehotenstvo jej veľmi pristalo.

Občas si spomenula aj na Adama, ale od tej doby, kedy s ním naposledy hovorila sa s ním viac už nestretla. Od spoločného priateľa sa dozvedela, že Adam teraz dokonalý manžel a otec. Niekedy zostala smutná, keď si spomenula, že jej dieťa nebude nikdy cítiť prítomnosť muža, ktorý ho splodil. Ale toto všetko jej vynahrádzal Juraj.

Jedného večera navrhol Juraj Eve, aby šli na večeru. Malo to byť prekvapenie. Milovala prekvapenia a súhlasila. Vedela, že ak ho niečo napadlo, bolo to vždy originálne.

„Nie...miláčik. Počkaj“ namietal Juraj, keď si chcela na seba dať svoje obľúbené bordové šaty. Boli splývavé z jemného materiálu s výstrihom. Mierne obtiahnuté a pekne sa v nich vynímalo jej bruško a prsia. Položil jej papierovú tašku do rúk a sadol si do kresla. Ticho ju sledoval a bol zvedavý na jej reakciu.

Eve zažiarili oči a začala skúmať obsah tašky. Pritom sa pozrela na Juraja a usmievala sa celá rozjarená. V rukách držala prekrásne biele šaty zo saténu. K tomu mala bielu pelerínu.

„O bože, Juraj, to je nádhera. Ale vyzerajú, ako svadobné. To si nemôžem obliecť na večeru. Vieš, ako budú ľudia po mne pozerať?“ obdivne sa stále pozerala na šaty.

„Láska...chcem, aby si to pre mňa spravila a obliekla si ich“ podišiel k nej a pobozkal ju na ústa.

„Ďakujem...neviem, čo povedať. Som šťastná...samozrejme si ich oblečiem“ súhlasila napokon Eva a pomohol jej dostať sa z jej bordových šiat.

Keď si napokon na seba obliekla Jurajov darček, postavila sa pred zrkadlo. Bola krásna...

„Si nádherná“ pobozkal ju objímajúc zozadu na jej šiju.

„To je tvoja zásluha, miláčik. Som pri tebe ako v perinke“ otočila sa a chytila mu dlaň, aby si ju oprela o líce.

„No a teraz poďme. Rezervoval som nám stôl“ pozrel na hodinky a tľapol ju po zadku.

O pol hodinky už zaparkovali pred reštauráciu z ktorej sa ozývala živá hudba. Pomohol Eve vystúpiť z auta a podal jej kabelku.

Stôl bol pripravený a pohodlne sa usadili. Prišiel čašník a zapálil sviečku na stole. Objednali si zatiaľ na pitie a čašník im podal jedálny lístok.

„Dám si kuracie mäso na brusnicovej omáčke a k tomu opekané zemiaky“ podala lístok čašníkovi a pozrela na Juraja.

„Ja to isté, poprosím“ dodal.

V pozadí hralo piano a jeden huslista. Ten sa pomaly blížil k nim a usmieval sa na nich. Zrazu Juraj vstal a podišiel k Eve. Kľakol si na koleno a chytil Evu za ruku.

Eva podvedome tušila, čo sa bude odohrávať ďalej a cítila sa v rozpakoch pretože ich sledovali oči zo všetkých stolov.

„Eva...spomínam si na prvý okamih keď som ťa stretol. Hoci už nemám dvadsať, ale v tej chvíli som si povedal, že túto ženu budem mať. A keď si mi povedala, že si tehotná, tak som si myslel, že mám smolu. Ale vydýchol som si, keď si napokon dodala, že ten muž je ženatý a bolo zrejmé, že sa nedáte dokopy. Vieš, keď som videl vo filmoch, ako muž žiada ženu na kolenách, tak som si povedal...blbá romantika. A vidíš, dnes robím presne to isté ja. Eva ľúbim ťa...žiadam ťa o ruku. Tvoje dieťa bude aj moje.“ Pozrel na stále prekvapený výraz jej tváre.

Nastalo ticho a huslista prestal hrať. Stíchli ľudia naokolo, ako keby každý čakal na jej odpoveď.

„Bože...cítim sa naozaj...neviem čo povedať“ očami behala z Juraja na ľudí.

„Povedz áno, nech prestanú pozerať“ zažartoval.

Eva si uvedomila, že v jej živote sa naozaj tak skvelý muž ešte neobjavil. Pri Adamovi cítila vášeň. Pri tomto mužovi však cítila bezpečie a lásku.

„Áno...áno chcem ťa“ zasmiala sa a chytila Juraja okolo krku. V tom momente ľudia zatlieskali a huslista začal znovu hrať. Juraj jej vtisol dlhý bozk a pošepol jej do ucha.

„Vieš si predstaviť ten trapas, ak by si povedala nie?“ zasmial sa.

Eve začínal nový život s novým mužom. Ale kdesi vo vnútri cítila akýsi nepokoj. Niekedy sa jej zdal Juraj iný. Občas keď premýšľal, tak jeho tvár mala čudný výraz. Ale vždy jej to vynahradil ten pocit neistoty.

Svadba sa mala uskutočniť o pár dní. Obaja si želali svadbu v tichosti. Eva ukončila všetky styky s ľuďmi, ktorých poznala z práce. Juraj jej dal robiť administráciu jeho firmy. So vzťahom sa zdôverila len svojej kolegyni, ktorá jej občas zavolala. Nepociťovala však samotu pretože bol pri nej Juraj a onedlho aj jej dieťa. Po svadbe sa však vývoj celej situácie vyvíjal úplne iným smerom. Nastali zmeny....

 

42. hallle: „Hanka...chcem sa ťa spýtať či môžem bývať s vami v byte ?“, opýtal sa Adam, keď sa mala Hana vrátiť z nemocnice domov.

Zostala chvíľu ticho a napokon sa otočila k nemu.

„Neviem, či niekedy budeme fungovať tak, ako kedysi. Tomáško potrebuje otca, ale ja nie som rozhodnutá, či chcem späť svojho manžela. Samozrejme, môžeš s nami bývať, ale o jedno ťa chcem požiadať.“

„Žiadaj ma o čo len chceš Hanka.“, v Adamovi zaiskrila štipka nádeje.

„Aj keď budeš s nami chcem, aby si sa nepokúšal o nejaké zbližovanie medzi nami dvomi. Nechcem nič unáhliť a ani ti nechcem dávať zbytočné nádeje. Netuším, ako sa to vyvinie“, odpovedala chladne Hana, ale nepozrela sa na Adama.

Adam vedel, že dostáva príležitosť všetko napraviť, ale zároveň si bol vedomý toho, že nemá ešte nič vyhrané.

„Dobre Hanka... môžeš sa spoľahnúť, že sa nebudem pokúšať o nič. Budem ti pomáhať vo všetkom, tak ako kedysi.“

„Nič nebude tak ako kedysi Adam. Toto jedno si musíš uvedomiť.“

V deň keď opúšťala Hana nemocnicu prišiel po ňu Adam aj s Tomáškom. Spoločne šli domov a ani jeden z nich dvoch netušil čo bude ďalej.

Adam sa spoluzúčastňoval všetkého ohľadne domácnosti. Snažil sa, aby Hane i Tomáškovi nič nechýbalo. Každý víkend bral Tomáška k jazeru pozerať sa na labute a cestou sa vždy zastavili na zmrzlinu. Večer, keď šiel Tomáško spať si Adam sadol za počítač a pracoval. Hana medzitým čítala pri svetle lampy knihu a napokon si vždy šla ľahnúť prvá. Kým Adam prišiel do postele spala. Chvíľami ju sledoval, ako odpočíva a jej tvár ho stále rovnako fascinovala, ako kedysi. Ráno bola Hana vždy prvá hore a pripravovala raňajky. Ich komunikácia bola taká, ako medzi priateľmi, ale nie ako medzi manželmi. Chvíľami sa dala atmosféra doslova krájať.

Hana bola v poslednom mesiaci tehotenstva a o pár dní dostala prvé pôrodné bolesti. Adam ju ihneď zaviezol do nemocnice a čakal na chodbe. Zrazu vyšiel doktor a podišiel k nemu.

„Pán Stachovič, vaša manželka si želá, aby ste boli pri pôrode. Ste pripravený?“, s úsmevom sa na neho pozrel a Adam vyzeral rozpačito. V tej chvíli mu začalo biť srdce a cítil, ako keby mu niekto zobral z hrude ten veľký balvan, ktorý ho tak dlho ťažil.

„Pán Stachovič, ste v poriadku?“, položil mu doktor ruku na plecia.

„Ja? Pán doktor nikdy som sa necítil tak dobre, ako teraz. Áno, som pripravený“, až teraz sa Adam dokázal uvoľnene usmiať.

Keď vošiel do operačky, Hana sa pozrela na neho. Ukázala mu rukou, aby šiel k nej.

„Hanka... ja...ja neviem čo povedať. Ľúbim ťa“, neudržal slzy v očiach a bozkal ju na ústa.

„I ja ťa ľúbim, Adam. Každý si zaslúži druhú šancu. Teraz chcem, aby si bol pri našom dieťati so mnou. A inak...ja viem čo to bude, ale pre teba to bude prekvapenie.“ Zastonala Hana, ktorá cítila viac a viac sťahy.

O niekoľko minút Hana priviedla na svet dcéru. Adam, ktorý bol aj pri pôrode Tomáška netušil, že tento krát to bude ešte oveľa viac prežívať, ako vtedy. Možno tým, že v deň, keď sa narodila ich dcérka našiel odpustenie i u Hany...vrátila mu život a nádej.

„Aké meno bude mať vaša dcérka?“ spýtal sa doktor Adama.

„Hanka? Aké meno dáš našej dcérke?“ pozrel sa na ňu.

„Bude to Mária.“ Usmiala sa vyčerpaná na Adama.

„Naša Mária“ bozkal dieťa na čelo. 

 

43. alacrita: Vlado pochopil, že zlyhal. Mal na dosah ruky to po čom tak dlho

túžil a nevyužil svoju príležitosť. Stačilo len pevne uchopiť to, čo sa mu núkalo. Prečo si ľudia všetko tak komplikujú, prečo medzi ľuďmi neplatia také zákony ako v prírode?
Nezodvihla a on pochopil, že u Hanky už druhú šancu nedostane. Napriek tomu sa pokúšal skontaktovať s ňou aj v nasledujúcich dňoch, ale jeho snaha vyšla nazmar . Chcel jej vysvetliť... vlastne ani nevedel čo jej chce povedať, len cítil, že musí s ňou hovoriť.
V sobotu zavolal Dávidovi, že ho večer čaká v Le Kirr.

 „Preboha, chlape, tebe sa čo stalo?“, bolo prvé čo mu Dávid povedal, keď ho tam našiel pri barovom pulte ako kôpku nešťastia. Pripomínal mu seba, keď sa prvýkrát stretli. Vlado už mal statočne naložené pod čapicou a vyzeral akoby zrástol s barovou stoličkou. Niekoľkodňové strnisko a strapaté vlasy neveštili nič dobré.
„Čo by sa mi malo stať? Sadaj! Meškáš.“
„Sorry, bol som so Sárou..“ povedal previnilo
„So Sárou? „ opýtal sa prekvapene, chvíľu hľadel pred seba a potom kývol rukou na znak toho, že chápe „Aspoň tebe to vyšlo.“
„Vlado prestaň snívať o Hane, to nie je žena pre teba.“
„Ten pravý ma poučuje“ poznamenal Vlado dopíjajúc ďalšiu whisky.
„Týral som sa roky, tak ako ty...práve preto viem o čom hovorím. Hana je vidina niečoho čo ty nikdy nemôžeš mať, to preto po nej neustále túžiš, preto ťa tak neskutočne priťahuje a ty klameš sám seba, že je to láska. Prd láska, to je len tvoja ješitnosť. Klameš sám seba, len si nahováraš že ju miluješ.“
„..mohol som ju mať, prišla za mnou, že odchádza od Adama..“
„A?“

„..že je tehotná..“ preglgol horkosť, ktorú zacítil keď si spomenul na posledný rozhovor s Hanku „...už podala žiadosť o rozvod.“
„Ty si ju nabúchal? Ty kokso! Ja som myslel, že z tvojej strany je to čiste platinické“ Dávid nechápal, ale tento objav mu vyčaril úsmev na tvári
„Je!“
„tak potom nechápem...duch svätý?“
„Jaký duch svätý?“ rozohnal sa Vlado podráždene rukou
„Adam!“
„No počkaj, tu niečo nehrá! Tehotná ženská neodchádza od chlapa, tobôž nie od takého zazobaného ako je ten jej.“

 Vlado mu podrobne opísal ako sa stretli, čo všetko mu Hana povedala a ako to on všetko posral. Zvláštne, Dávidom ani nepohla informácia, že aj „jeho“ Eva je v
požehnanom stave. Bol vyliečený. S láskou si spomenul na Sáru a zalial ho pocit
šťastia. To len umocnilo v ňom presvedčenie, že Hana je pre Vlada to isté čo pre neho bola Eva. Chcel ju, lebo ju nemohol mať, ale nikdy ju skutočne nemiloval.
Ešte to dlho rozoberali, ešte toho aj veľa popili. Ale keď neskoro po polnoci odviedol Dávid Vlada domov, Vlada konečne nebodala každá spomienka na Hanu. Jeho zmysly boli otupené alkoholom, ale navzdory tomu, sa konečne po toľkých rokoch, začal na Hanu pozerať inak.

Dal si rovno aspirín, zobral si k posteli fľašu minerálky, zatiahol závesy a mienil prespať celú nedeľu.
V pondelok išiel do práce rozhodnutý. Ak ho riaditeľ neuvoľní od konca prvého polroku, vydrží do konca školského roku a potom končí.
Prihlási sa do horolezeckej expedície k Dhaulágirí. Už dlho o tom sníval. Teraz nastal ten správny čas.

 

44. SPARK a hallle: Dni sa jeden po druhom míňali, až nadišiel ten v ktorom pri rannej vizite primár oddelenia oznámil Hane, že malá Mária je zdravé, čulé a dobre prospievajúce dieťatko, mamička takisto a nevidí ani najmenší dôvod, aby  naďalej zostávali v nemocničnej  opatere. Po vybavení prepúšťacích dokladov mohli konečne odísť domov.

Úsmev na tvári a radosť nedala na Haninej tvári dlho čakať. Poďakovala sa všetkým prítomným za opateru. Primár im zaželal Hane  a malej Márií veľa zdravia do jej života a pobral sa k ďalšej pacientke. Po primárových slovách pocítila Hana  spokojnosť, že je všetko v poriadku, nahla sa nad spiacu Máriu, chytila ju za jej malú rúčku a pobozkala ju na drobné ružové líčko. Keď sa všetci vzdialili po vizite von z izby, zobrala  mobil a vytočila Adamove  číslo.

„Ahoj, Adam, práve nám primár odovzdal prepúšťaciu správu. Môžeš pre nás prísť pre o polhodiny?“ Z druhej strany začula, ako Adam roztraseným hlasom povedal:

„Pravdaže, miláčik, hneď som tam. Ľúbim vás“ a zacmukal do telefónu, čo Hane prišlo humorné. Hana si pripomenula v spomienkach bezstarostné obdobie, ale i kopec prebdených nocí po narodení Tomáška. Hlavou sa jej preháňali myšlienky na to, aký bol v tých krásnych chvíľach pozorný nielen k nej, ale aj maličkému Tomáškovi. Pri týchto predstavách sa jej v jednej chvíli  z podvedomia vynorila myšlienka na všetky udalosti z posledného obdobia jej života, na Evu, že s jej Adamom čaká dieťa, ale aj na Vlada. Chcela tie myšlienky  zahnať, ale nedarilo sa. Boli moc silné nato, aby len tak mohla na ne zabudnúť. Najradšej by si bola v tej chvíli priala, aby to bol iba sen z ktorého sa chcela čo najskôr prebudiť. Z myšlienok ju prebrala sestrička, ktorá jej oznámila, že pre ňu prišiel manžel, ktorý už nedočkavo stál za ňou vo dverách.

Cesta autom ubiehala a Hana sa nemohla po dlhých dňoch prežitých v bielom jednotvárnom prostredí nemocničného prostredia vynadívať na farebné okolie mihajúce sa všade naokolo z okna ich auta. Po príchode domov ju už netrpezlivo očakávala Hanina matka, ktorá privítala svoju dcéru aj vnučku  s tou najväčšou

 láskou a s veľkou netrpezlivosťou popestovať malú Máriu.

„Ukáž sa mi princezná. Si tak krásna. Ty budeš moja malá princeznička“, bozkávala Máriu na líčka a tá sa trocha zamrvila.

„Ukáž babi aj ja...“, malý Tomáško vyskakoval radostne vedľa babky.

Adam s Hanou sledovali oboch a vychutnávali si ten moment.

„Moment, odfotíme sa“ ponáhľal sa vydolovať zo zásuvky fotoaparát. Malá Mária sa trocha pomrvila, pretože blesk fotoaparáta sa jej akosi nepozdával.

„Maminka, a prinesieš mi aj bračeka?“ otočil sa s otázkou na Hanu. Neubránila sa hlasitému smiechu a pridal sa aj Adam a babka.

„Zlatko, teraz tu máš Máriu a ty budeš jej ochranca dobre?“ pohladila ho po tvári a Tomáška to trocha upokojilo na čo sa hrdo vystrel na dôkaz toho, že je pripravený plniť úlohu staršieho súrodenca.

Hana medzitým šla do izby, aby sa vyzliekla a Adam ju nasledoval a podišiel k nej.

„Hanka mám ťa veľmi rád a ak môžeš odpusti mi, prosím“, pobozkal ju na líce. Sám nevedel, ako sa Hana zachová, ale pokladal to za správne a spravil to akosi mimovoľne.

„Na túto tému už zabudnime, dobre? Večer si sadneme a ešte sa porozprávame, Adam“, pousmiala sa Hana a chcel túto tému už uzavrieť.

„Teraz nie je na to vhodná chvíľa, aby sme to znova otvárali.

Keď nastal večer, Hanka uložila po kojení malú Máriu do postieľky a Tomáškovi šla dať dobrú noc do jeho izby.

„Mami... ľúbite sa s ocinom, však?“, zarazil otázkou Hanu. Adam ticho stál za pootvorenými dverami a zvieralo mu srdce.

„Pravdaže sa ľúbime a ty a tvoja sestrička ste dôkaz našej lásky, ale teraz je už čas spinkať. Dobrú noc, srdiečko moje“, pobozkala Tomáška.

Keď vychádzala von z dverí, Adam bol opretý o stenu a čakal na Hanu, kým zatvorí dvere na Tomáškovej izbe.

„Ďakujem“, ticho povedal a zobral Hanu za ruku vedúc ju do obývačky.

„Spravil som ti čaj. Mal som v pláne, že si otvoríme sedmičku červeného, ale potom som si uvedomil, že kojíš.“ Usmial sa.

„Adam...“ Hana sa usadila na sedačku a začala rozprávať. „Vieš to, čo sa nám prihodilo, bol zásah do nášho vzťahu a veľa nám to zobralo. Verím ale, že toto nás zocelí. Nikdy som nebola za neveru a vieš veľmi dobre, aký som mala vždy názor na tieto veci ak sa to týkalo hocikoho. Vždy som vravela, že nevera sa nedá odpustiť, pretože sklame človek, ktorému si dal polovicu zo seba. Až pokiaľ nás to nezasiahlo práve nás. Ale vravím si, že všetko na tomto svete sa pre niečo deje... a ak nastanú problémy v manželstve, nikdy nie je chyba len v jednom. Napokon manželský život žijú obaja spolu. Preto som ti odpustila. Ak by som ťa neľúbila tak...“, chvíľu sa odmlčala.

„Ale jedno si musíš uvedomiť. Dokázala som odpustiť raz, kvôli nám a kvôli deťom. Nedokážem však odpustiť už druhý krát.“

„Viem, láska, a som si toho plne vedomý. Ja budem mať tie výčitky i tak celý život. Ale naozaj chcem, aby naša rodina bola pokope. Veľmi vás ľúbim a nedokázal by som vás opustiť. Život bez vás si neviem ani len predstaviť. Ešte je tu však jeden problém. Dieťa Evy. Nemôžem nad tým zatvárať oči, Hanka, musím sa k tomu postaviť ako chlap. Navrhnem jej, aby prijala alimenty, ktoré by som jej platil na dieťa. Viac nežiadam od teba Hanka, len aby si ma pochopila v tejto veci. Nebudem ich navštevovať. Ani ju, ani jej dieťa. Toto skončilo pre mňa, ale čo sa týka alimentov musím to spraviť“, vravel s pokojom Adam.

Slová, ktoré jej Adam hovoril ju bodali do srdca, pretože otvárali staré rany, ale bola si vedomá, že naozaj musí aj toto riešiť.

„Viem, Adam, už som nad tým premýšľala. Dieťa však za nič nemôže. Bude naozaj dobre, ak jej budeš finančne prispievať. Ale, nemyslím si, že by si ho nemal už nikdy vidieť. Bolo by to bezohľadné voči tomu stvoreniu. Zaslúži si predsa vedieť, kto je otcom. Bude dobré, ak nestratíš s ním kontakt a navrhni Eve, aby si ho mohol z času na čas vidieť.“

Keď tieto slová Hana vyriekla, Adam nemohol uveriť, že žena, ktorú si vyvolil, je skutočne spravodlivá a tak rozumná, že dokázala napriek celej situácii konať naozaj ľudsky.

Rozprávali si ešte dlho do noci a napokon si šli ľahnúť. Zaspali v objatí a konečne spolu. Sem tam sa Adam zobudil na Máriin hlások, ktorý si žiadal svoj prídel mliečka.

V rodine Stachovičovcov začali plynúť dni pokojnej rodinky, ktorá sa rozrástla o jedného člena. Adam chodil do práce a bol si vedomý, že musí vynaložiť viac úsilia, aby bola rodina zabezpečená. Raz, po príchode domov, si sadol ukonaný k Hane, keď kojila malú Máriu a mlčky sledoval, ako drobček saje mlieko z pŕs. Stále mala krásne prsia. Materstvo jej pridalo na kráse. Zostali jej nejaké kilá navyše, ale práve tam, kde mali. Hana ho naďalej veľmi priťahovala.

„Kde je Tomáško, Hani?“ spýtal sa jej, pretože mu chýbal jeho detský štebot.

„Mama si ho zobrala k sebe. Zajtra ide k priateľke, ktorá bude mať u seba vnuka a tak, aby sa mal s kým hrať.“

„Takže budeme sami?“ lišiacky sa usmial na ňu a vedel, že uplynulo šestonedelie a tak veľmi po nej túžil.

„Áno budeme sami s Máriou“, zasmiala sa Hana a vedela kam tým Adam smeroval.

Ich prvá noc bola krásna. Nemilovali sa spolu toľké mesiace. Uľahli do postele a len tak ležali a dlho sa rozprávali. Medzi rečou Adam chytil Hankinu ruku a začal jej ju bozkávať. Svoje bozky na líce, krk a napokon na ústa. Jeho túžba po nej sa začala každým okamihom stupňovať, čo Hana veľmi dobre vycítila a to ju začalo rozpaľovať čoraz viac a viac, až napokon sa k nemu pritisla a vo vášnivých bozkoch a

nekonečných objatiach sa oddali jeden druhému až napokon splynuli v jedno telo a jednu dušu. Ich spoločné milovanie nebolo o nič menej vášnivejšie, ako v začiatkoch. Po všetkých tých krásnych chvíľach usnuli v spoločnom objatí a zobudili sa až v skorých ranných hodinách na plač malej Márie. Pri raňajkách si  Adam všimol na Hanke milý úsmev a zasa ju videl takú šťastnú, ako ju poznal kedysi. Bola to opäť tá jeho Hanka. 

 

45. hallle: Evin život bol takmer dokonalý. Mala milujúceho muža, ktorý sa o ňu vedel postarať a blížil sa aj čas pôrodu. Keď nastali prvé bolesti Juraj nebol doma a zavolala mu.

„Zlatko...pravdepodobne na mňa prišli bolesti. Odvezieš ma?“ spýtala sa Eva a hladila si bruško.

„O pár minút som u teba láska.“ A skutočne o pár minút Evu už nakladal spolu s nabalenou cestovnou taškou do pôrodnice.

„Vy ste zrejme nádejný otecko, však?“ privítal ho lekár na chodbe a so záujmom si prezrel Juraja. Ten však chvíľu mlčal, pretože nevedel, čo povedať.

„Áno...pán doktor, bude všetko v poriadku, pravda?“

„Samozrejme nebojte sa nič. Napokon mamička je zdravá žena. Len to bude cisársky. Viete v tomto veku sa to robí bežne.“

„Budem rád ak sa postaráte o to, aby skutočne všetko prebehlo v poriadku“, otočil sa po chodbe a keď videl, že nik nie je v ich blízkosti podal mu obálku do rúk.

„Ale, to vôbec nemuselo byť. Napokon je to moja povinnosť“, usmial sa lekár, ale obálka zmizla už v jeho vrecku na plášti.

O pár hodín už Eva cisárskym rezom priviedla na svet krásneho chlapčeka. Keďže bola ešte v narkóze odpočívala a lekár prišiel na chodbu za Jurajom.

„Tak otecko, máte utešeného chlapčeka. Gratulujem“, podával mu ruku a pobádal ho, aby ho nasledoval do pracovne.

Spravil mu kávu a ponúkol Jurajovi cigaretu. Chvíľu sa spolu rozprávali a lekár sa vyzvedal v akej pracovnej sfére pracuje. Po pár minútach mu navrhol, že sa môže pozrieť na synčeka.

Podišiel ku sklenenej tabuli a zbadal, ako sestrička nesie zabalené bábätko v bielej perinke smerom k nemu. Keď mu ho ukázala, Juraj sa usmial, a chvíľu sledoval dieťa.

Bol šťastný, že dieťa bude niesť jeho priezvisko, ale necítil takú radosť, ako kedysi pred rokmi, keď rodila jeho manželka ich dieťa.

Potom prišiel navečer, aby mohol vidieť Evu. Ležala na lôžku a bola ubolená z rany na bruchu. Práve jej niesla sestrička jej syna do náručia a spýtala sa jej.

„Tak aká meno bude mať tento fešáčik?“

Chvíľu zostala Eva ticho a ju sledoval z pootvorených dverí. Nevidela, že tam stojí a sleduje ju.

„Bude sa volať Adamko. Po jeho otcovi.“ A pobozkala ho na čelo. Sledovala jeho malé ústočká a uvedomila si, že toto je posledné, čo jej po Adamovi zostalo. Spája ich práve tento malý človiečik. Juraj cítil akúsi vnútornú žiarlivosť. Vedel, že keď sa dieťa narodí bude ako jeho vlastné, ale keď vyberali meno rozhodovali sa medzi Jakubom a Patrikom. A meno Adam ho doslova vo vnútri rozhádzalo. Cítil hnev a túžbu vlastniť Evu zároveň.

„Ahoj“, podišiel k Eve s kyticou ruží a pobozkal ju na ústa. „ Si krásna“, a sledoval jej tvár.

„Ahoj zlatko. Je krásny, však?“ a s láskou sa pozrela na syna.

„Áno, je krásny...Adamko“ ticho dodal.

„Juraj...viem, že sme sa rozhodovali medzi inými menami, ale chcem, aby niesol aspoň jeho meno. Nehneváš sa, však?“, chytila ho za ruku, ale Juraj sa odtiahol.

„Nie, láska, nehnevám sa. Napokon to dieťa za to nemôže, že má otca zbabelca.“ Eva videla na ňom, že ho to ranilo a snažila sa prehodiť tému.

„Aké krásne ruže. Najviac sa teším, keď budeme spolu už doma“

„Neboj sa, dlho tu nebudeš“, podišiel k nej nahol sa k jej ústam. Napokon ju pobozkal a šepol jej do ucha. „ Budeš len moja“, povedal to tak chladne a sebecky, že sa Eva na neho pozrela s prekvapením. Tento človek sa jej zdal úplne iný, ako vtedy, keď ho spoznala...

Juraj sa jej napokon nasledujúce dni ozval už len po telefóne, pretože bol vraj pracovne vyťažený. Ale Eva podvedome tušila, že sa niečo deje. V deň, keď ju mali prepustiť z nemocnice mu zavolala, či si má zobrať taxík, alebo pre ňu príde sám.

„Nie si odkázaná na taxík. Samozrejme, že prídem pre teba.“ Eva spozorovala, že nepovedal slovo „pre vás“, ale pre teba. Ako keby Adamko ani neexistoval.

Cestou domov bol Juraj zamĺknutý a hoci sa snažila nadviazať s ním rozhovor bol chladný a odmeraný. Večer, keď malého uložila do postieľky prišla za Jurajom do pracovne. Sedel za stolom a ťukal do klávesnice počítača.

„Nejdeš si ľahnúť?“ spýtala sa ho a podišla k nemu. Sadla si na kúsok stola pri ňom.

„Ešte musím dačo dokončiť, ale prídem hneď“ stručne odpovedal.

„Juraj... niečo sa s tebou deje. Vidím to na tebe. Ak ťa štve, že som dala synovi meno po ňom, tak... máš ma ešte vôbec rád?“

„Netrep, láska. Dobre vieš, že znamenáš pre mňa všetko.“ Vstal a objal ju. „Patríš len mne chápeš to? Áno nebol som rád, že si dala malému jeho meno, ale je to tvoje rozhodnutie a ja sa s tým musím zmieriť. A teraz poď, usteliem si ťa.“ V tichosti ju odprevádzal do spálne.

Eve sa zdalo, že sa jej vracia jej starý Juraj a zostala pokojná.

Ale nasledujúce dni sa správal znovu rovnako. Napokon Eva zavolala priateľke, aby ju navštívila, že sa potrebuje rozprávať s niekým. Anna prišla, keď bol Juraj v práci.

Eva jej všetko porozprávala aj o tom, ako sa teraz Juraj správa.

„Počuj, ale toto nie je dobré. Ten chlap ťa chce len pre seba. Aspoň tak to vidím ja. Dávaj si dobrý pozor na neho...neviem, ale som dajaká z tohto nepokojná. A čo Adam? Neozval sa ti?“

„Nie...mala som zmeškaný hovor z jeho čísla, ale ukončila som to už dávno. Nemám záujem s ním hovoriť o ničom.“ Chladno zareagovala Eva.

„Ale, je to aj jeho syn. Možno volal preto, lebo bol zvedavý, či už dačo máš. Logické nie? Má dcérku Máriu vieš o tom? Sú už spolu..“ povedala Anna.

Eve sa vynorili spomienky na Adama, ale keď si spomenula na moment, ako stál ten zbabelec u nej v kancelárii a ako jej povedal svoje stanovisko, na tvári sa jej objavila bolesť. Potom sa pozrela na Adamka a zobrala si ho na náručia.

„Ty si môj život a len pre teba budem žiť“, bozkávala ho na lícia.

„Pozri, Eva, sama si rozumieš, ale fakt by bolo dobré, aby vedel že má syna.“

Keď ešte prebrali pár vecí spolu tak sa rozlúčili. Večer prišiel Juraj z práce a zbadal šálky od kávy na stolíku.

„Kto tu bol?“ namieril pohľadom na Evu.

„Anna... konečne sme spolu trocha pokecali. Prečo?“ Už ho chcela objať, keď ju zrazu od seba odtiahol a skríkol.

„Netrep! Kto tu bol, sa ťa pýtam?“ zbadala na Jurajovi akýsi zvláštny výraz tváre a bála sa ho.

„Juraj, prosím ťa, ticho. Zobudí sa Adamko.“

„Adamko, Adamko... stále len Adamko. Seriem ti na Adamka. Je to tvoje dieťa. Nikdy nebude ako moje rozumieš?“ V jeho očiach zbadala zlobu.

Eva mala strach z tohto muža, ktorého vlastne ani nepoznala. Chcela sa zobrať a ísť do izby za malým, ale zrazu ucítila ranu jeho dlane na líci. S hrôzou sa otočila na neho a bez slova sa zamkla v izbe. Celú noc mala Adamka pri sebe a von vyšla, až keď počula, ako odchádza do práce. Rýchlo si zbalila veci a ešte v ten deň odcestovala k Anne do svojho rodného mesta.

 

46. hallle: „Eva...mala by si ho opustiť. Ak ti ublížil raz, nečakaj od toho smrada už nič dobré. Máš predsa dieťa, uvedom si, že môže ublížiť i jemu“, naliehala na ňu Anna.

„Neviem, kde sa stala chyba...nikdy sa takto nesprával. Zrejme má nejaké problémy“, premýšľala nahlas Eva.

„Prečo sa ho snažíš za každú cenu obhajovať?“

„Neobhajujem ho, Anna, ale viem, že niečo ho veľmi trápi. Na žiarlivosť nemá žiadny dôvod. Veď nikam nechodím. Celé dni som doma s malým“, so slzami v očiach sa snažila Eva za každú cenu nájsť odpoveď na svoje otázky.

„Rob, ako myslíš. U mňa môžeš zostať dokedy budeš chcieť“, odpovedala Anna a uchopila malého Adamka do náručia.

V tom sa ozval telefón a Eva si všimla na displeji Jurajove číslo. Chvíľu premýšľala, či to má zdvihnúť, ale napokon sa ozvala.

„Prosím...“

„Ahoj, láska, to som ja. Veľmi ma mrzí, že som tak vybuchol....“, chvíľu nastalo ticho a potom sa spýtal „ kde si s malým?“

„Som u Anny. Neviem čo sa s tebou deje, Juraj, ale nepoznávam ťa. Ak sa mieniš takto správať, tak to ukončime.“

„Počkaj, Evka, neunáhli sa. Naozaj ma to veľmi mrzí, už sa to nikdy nestane. Prosím, odpusť mi... ja ťa chcem doma i s Adamkom. Veľmi vás ľúbim“, tento krát Eva spozornela, pretože zaregistrovala Jurajov plač v hlase.

„Zavolám ti večer. Možno nám chvíľu prospeje, ak budeme od seba.“ Napokon ukončila hovor.

O pár dní však Juraj prišiel pre nich a napokon Evu presvedčil, aby sa vrátila domov. Eva si uvedomila, že by nemala kam ísť s malým. Svoj byt predala a peniaze vložila na spoločný účet. Z toho však peniaze Juraj presunul na iný účet s úmyslom šetriť na stavbu domčeka pre nich. Nemala prístup k peniazom...Vedela, že tento krát spravila osudovú chybu, keď všetok svoj život vložila do rúk tomuto mužovi, ktorého vlastne ani nepoznala.

Dni ubiehali a Juraj sa snažil, aby ich manželstvo vyzeralo v poriadku. Začal sa venovať aj Adamkovi, čo Evu príjemne prekvapilo. Znovu to bol jej starý dobrý Juraj.

Raz sa im pokazila práčka a Eva si zavolala servisného technika bez vedomia Juraja. Práve vtedy bola u nej Anna a zobrala malého Adamka von.

O pár minút prišiel technik a Eva si medzitým dala variť. Juraj mal prísť o necelú pol hodinku. Zazvonil mobil.

„Ahoj, láska, čo robíte?“ veselo sa spýtal Juraj.

„Ahoj...no je tu Anna a zobrala malého von na chvíľku. Pokazila sa nám práčka, tak som zavolala servisného technika, nech sa na to pozrie. Trafí ma, ak budeme musieť kúpiť inú. Vieš ako som si zvykla už na túto“, chcela ešte niečo dodať, ale Juraj ju prerušil.

„Keď bude treba novú, kúpim. To nie je problém. Mohla si počkať na mňa. Musím končiť.“ A zložil. Eva zostala prekvapená, ale myslela si, že má veľa práce.

O dvadsať minút jej podal technik doklad o oprave a práčka fungovala ďalej. Keď ho Eva odprevádzala k dverám, vošiel práve Juraj. Znovu videla jeho čudný pohľad...

Technik odišiel a Juraj v rýchlosti zdrapil Evu za vlasy a ťahal ju za sebou do spálne.

„Tak ukáž, ty suka, kde si sa s ním milovala? Há? Ukáž sa kurva jedna!“ skríkol a Eva sa začala brániť. Chcela kričať, ale nemohla zo seba dostať ani jedného slovka.

Výraz jeho tváre bol desivý. Jeho oči boli podliate krvou a plné zlosti.

„Juraj, preboha, čo to robíš? Pusť ma!“ v plači sa snažila stále vymaniť z rúk tohto šialenca. Ale ten ju tak silno držal, že to bolo doslova nemožné. Strhol z nej sukňu a Eva sa snažila kopať nohami. Márne...bol silnejší. Znásilnil ju a ubolená zostala nehybne ležať. Po tvári jej stekali slzy a mala kamenný výraz tváre. Juraj sa postavil a pohŕdavo sa na ňu pozrel.

„Máš čo si chcela“, odchádzal z izby a Eva potichu povedala.

„Rozvediem sa s tebou. Je koniec.“

A v tom, ako keby priliala do ohňa, Juraj sa vrátil k nej a znovu ju schmatol za vlasy. Ťahal ju po zemi do kuchyne a neskôr sa ozývali len ťažké rany. Nebolo počuť už nič...zobral sa a odišiel von.

O pár minút prišla Anna a videla, že sú otvorené dvere na byte.

„Halo, maminka... sme doma.“ Veselo vchádzala dnu s Adamkom na rukách. Nik sa neozýval. Prešla cez chodbu a videla spadnuté veci na zemi. Tušila, že niečo nie je v poriadku.

Keď vošla do kuchyne vykríkla. Na zemi našla nehybne ležať bezvládne Evine telo. Bola do pól pása vyzlečená a nejavila žiadne známky života.

„Bože, Eva!“ skríkla Anna a malého rýchlo položila na jedálensky stôl. Jej úsilie prebrať k životu Evu bolo však márne...nemala žiadny tep a nedýchala. Anna zostala sedieť na zemi a plakala. V tej chvíli sa ozval plač malého Adamka. Ako keby vycítil, že už svoju matku neuvidí nikdy....

Neskôr polícia zachytili Juraja v jednom bare a na základe toho, že našli jeho bundu vedľa tela Evy a na základe zistenie DNA ho odsúdili na pätnásť rokov väzby. Anna zavolala Adama a dala mu vedieť čo sa stalo. Hanka s Adamom si malého Adamka zobrali k sebe do opatery a prijali ho do svojej rodiny. Napokon bol Adamov syn.

 

Záver spoločne: „Eva je mŕtva “, povedal Adam bezradne Hane, ktorá práve kúpala Máriu.

Nastalo ticho a Hana neveriacky pozrela v nemom úžase na Adama.

„Čo to hovoríš?“

„Počuješ dobre... Eva je mŕtva. Volala mi práve jej priateľka Anna, že ju zabil jej priateľ s ktorým žila. Nevedel som, že s niekým žila. A má syna...Adama. Teda mám syna...“ zaboril si ruky do vlasov a stále nemohol uveriť slovám, ktorá mu povedala Anna do telefónu.

„Adam...ja neviem čo na to povedať. Nikto si nezaslúži takúto smrť a napriek tomu, čo sa stalo v našom živote...naozaj mi je to veľmi ľúto. Hm...Adamko mu dala meno...po tebe.“ Sadla si Hana s malou Máriou, ktorá bola zabalená v osuške na pohovku vedľa Adama.

„Čo bude s malým preboha?“ spýtala sa Hana.

„Neviem Hanka...musím ho vidieť. Chcem ho vidieť.“

„To je pochopiteľná Adam.“ Pohladila ho Hana po ruke.

Táto žena, ktorá im vstúpila do ich života bola toľko krát nenávidená a predsa teraz Hana cítila smútok...

„Ako sa to vlastne stalo? Čo ti tá jej priateľka povedala?“

„Len toľko, že žila s jedným mužom, ktorý ju už predtým napadol. Nejaký podnikateľ...a našla ju ležať na zemi v kuchyni dobitú a celú v krvi, keď prišla s malým z prechádzky.“ Zrazu začal Adam plakať a Hane sa zdalo, že je to vzhľadom k tejto situácii primerané. Oveľa viac ju však zaujímal malý Adamko, pretože bol zrazu bez mamy a Hana si uvedomila, že by mal byť pri otcovi.

„Prepáč Hanka...ale...“ vzlykal Adam.

„To je v poriadku Adam, plač“, Hana sa postavila a šla s malou Máriou vedľa do izby. V očiach sa jej však tiež objavili slzy, ktoré napokon mimovoľne stekali po jej lícach.

Nasledujúce dni šiel Adam zisťovať, kde je malý Adamko a čo sa vlastne stalo. Adamka dočasne dali do dojčenského ústavu aj napriek tomu, že sa chcela zatiaľ o neho starať Anna kým sa všetko nevybaví. Prvý krát keď zbadal Adam svojho syna si uvedomil, že patrí do jeho života rovnako, ako patrila i Eva. Kým vybavoval papiere a všetky formality, aby mu Adamka zverili do opatery, zobral Hanu spolu s deťmi, aby sa šli pozrieť na Adamka.

„To je môj braček?“ spýtal sa Tomáško.

„Áno, toto je tvoj braček a volá sa Adamko, ako tvoj otec“, odpovedala Hana a s pohľadom plným nehy pozrela na malého Adamka.

„A prečo nebol doma?“ spýtal sa logicky.

„Pretože bol chorý a musel ležkať v nemocnici vieš?“ snažila sa Hana celú situáciu objasniť.

Po nejakej dobe sa napokon Adamovi podarilo vyriešiť všetko ohľadne pridelenia syna do starostlivosti. Medzitým vybavil a zaplatil pohreb Evy. Rodičov už nemala a súrodencov tiež. Adam si uvedomil, že napriek tomu, že táto žena bola sebavedomá a úspešná, nemala nikoho.

Malý Adamko sa ihneď uchytil v novej rodine, pretože Hana spolu s Adamom mu dávali toľko lásky, ako svojim dvom spoločným deťom. Deti rástli, ako z vody. Tomáško začal študovať veterinu a neskôr po doštudovaní si otvoril súkromnú ambulanciu veterinára. Mária šla študovať na ekonomickú školu a neskôr ju prijali na vysokú. Adam vyštudoval policajnú školu a rozhodol sa ísť ďalej. Hana s Adamom po nejakom čase kúpili dom na vidieku, aby mohli byť všetci pokope a aby mohol mať každý svoj kútik. Obaja sa začali venovať záhrade a spoločne trávili veľa času. A Adam? Ten už dostal svoju lekciu v živote a uvedomil si, že to najlepšie čo kedy v živote dosiahol a má je jeho vlastná rodina.